Rozhovor Petry a Mravca s Ivanom Jakešom a jeho partnerkou Alenkou

Rozhovor Petry a Mravca s Ivanom Jakešom a jeho partnerkou Alenkou

Ivan Jakeš, čerstvý šyridsiatnik, najčastejšie videný na motorke na púšti... Sedemkrát sa tam vypravil, z toho trikrát úspešne absolvoval najťažšie preteky na svete - Rally DAKAR. Najlepšie umiestnenie - 4. miesto. Niekoľkonásobný účastník Šesťdennej, majstrovstiev v motokrose a enduro. Pretekal v Austrálii, v Južnej i Severnej Amerike, Afrike, na Novom Zélande. Otec Kataríny a Kláry. Alena Hôlková, matka Kataríny a Kláry a životná partnerka Ivana Jakeša, zdravotná sestra - magistra, ošetrovateľka na ARO. S titulom aj bez si svoju prácu robila a robí rovnako.

Foto: Magdaléna Wirth

Kam sa človek môže a kam nemôže dostať na motorke?

Na motorke sa dá dostať kamkoľvek. Dokonca aj v severských krajinách do mínus 50 stupňov je prejazdné všetko.  Ale nerád by som sa dostal na motorke do hrobu!… (smiech)

Aké je to byť sám na motorke v púšti? Jedinú spoločnosť ti robí pani z navigácie, motorka nemá ani len rezervu.

Mám fotografiu mojich báb nalepenú na mašine v zornom poli a keď mi je ťažko, alebo mám stres, jednoducho sa na fotku pozriem a tie moje dievčatá, niekedy ich volám strigy,  mi dodajú toľko energie a sily, že sa často aj usmejem.

Aké veľké dievčatá už máš?

Trojročnú Kačku a deväťročnú Klárku .

Ako často si spomenieš na svoje dievčatá,  keď si na pretekoch?

Vždy, každú chvíľu.  Keď spravím nejakú chybu, napríklad zle dobrzdím, alebo prešvihnem nejakú zákrutu, vtedy si  uvedomím, čo všetko by sa mohlo stať a že doma majú o mňa strach.

Aký je vlastne tvoj režim? Trištvrte roka  sa pripravuješ, potom odídeš na iný koniec sveta?

Zhruba mesiac som odcestovaný, prípravy sú celoročné. Ale keď prídem domov, tak sa snažím zhruba mesiac, dva nič nerobiť.  Potom idem znovu do toho istého kolotoča.

Foto: Magdaléna Wirth
Foto: Magdaléna Wirth

Ako  vníma takéto vyťaženie tvoja rodina?

Asi by bolo dobré opýtať sa ich. Ale robím to už veľa rokov, dalo by sa povedať, že desaťročí, a myslím si, že si už na ten môj cyklus zvykli.

Tvoja rodina sú tvoje dcéry a partnerka Alenka, ktorá práve prišla medzi nás. Ako  ty vnímaš obrovské úspechy Ivana  a to, že  je svetovo uznávaný?

My to už berieme tak normálne.  Už som si zvykla, prispôsobila som sa. Všetko v živote som tomu musela prispôsobiť.

Alena, sledujete s dievčatami Ivanove úspechy nepretržite?

Samozrejme. Ak sa dá, tak celý deň na internete, v televízii, novinách, všade.  Hlavne si každý deň telefonujeme, takže máme informácie z prvej ruky.

Zavolá on?

Áno, on nám volá. Nie my jemu, ale Ivan nám.

To, čo prežívate, je strach?

Strach asi nie je správne slovo. Možno je to skôr obava, stále na neho myslíme a držíme palce, ale na strach vtedy nemyslíme.

Predsa len, hlava rodiny je ďaleko a môže byť v nebezpečenstve…

U nás to nie je až taký stres, pretože  musíme doma normálne fungovať.  Celý čas si plníme denné rutinné povinnosti. Škola, škôlka, a podobne, takže na zlé myšlienky neostáva čas.  My mu veríme a  vieme, že sa nič zlé nestane.

Myslíš, že Ivan je opatrný človek?

Myslím, že áno, lebo je už dosť starý na to, aby bol opatrný…. (smiech)

Ivan, aká je tvoja príprava? Je to len jazdenie na motorke, alebo aj cvičenie v posilňovni? Predsa len – fyzická kondícia je potrebná aj v tomto športe.

Samozrejme, fyzičku musím mať.  Ale o mne hovoria, že mám lepšiu techniku, než fyzickú kondíciu, a preto pri dobrej technickej príprave už nepotrebujem toľko sily ako mnohí ostatní.

Tá technika, to je talent? Niečo geneticky získané?

Odmala ma rodičia viedli k športu, obaja športovali, otec jazdil motokros a rodina pre mňa urobila všetko, čo mohla. Samozrejme, nejaký malý talentík sa získať dá, ja som voľakedy jazdil na cyklotriali, tam je veľmi dôležitá rovnováha, podobne ako na motorke. Čím viac ustojíte rovnováhu na motorke, tým menej sily potrebujete na to, aby ste ju ovládali.

Takže ty si motorkársky Sagan?

Nie, ja som motorkársky Jakeš.

Motorizmus je šport, ktorý mnoho ľudí ani za šport nepovažuje. Sleduješ nejaký iný šport?

Myslíš šach, poker, alebo biliard? Ja všetky motoristické  športy sledujem.  Okrem plochej dráhy. Viem, že aj to je šport a ťažký, ale chcel by som plochodrážnikov vyzvať, nech idú aj v opačnom smere! A vtedy by sa ukázalo, kto je aký dobrý.

Čo  ťa priviedlo k motorke a k motokrosu?

U nás, na Brezovej, sa jazdilo v 80-tych rokoch enduro, majstrovstvá Európy v endure boli v tom čase najväčšou súťažou. Jasné, že som tam mal svoje idoly. Napríklad Joža Chovančíka a podobne. Uznával som ich a rešpektoval. Sčasti som sa im chcel aj podobať.

Ale oni nikdy nejazdili po púšťach na inom kontinente…

Nie, nie. Všetko má svoj vývoj. Aj ja som sa chcel časom od tých mojich idolov nejako odlíšiť a Dakar bol môj sen asi od puberty. No a snívam dodnes, len neviem, či puberta už skončila. Vie to niekto? (smiech)

Aký je rozdiel medzi prípravou na cestu na Dakar a prípravou na cestu domov? Po pretekoch si dosť zničený?

Nie som zničený, to nie. Akurát minieme všetky peniaze, čo nám ostali. (smiech)

Alenka: Ani nič nedoniesli, žiadne darčeky …. (smiech)

Kto sú továrenskí jazdci? Sú to  pre vás súperi?

Továrenskí jazdci sú tí, ktorým všetko zabezpečí továreň.  Tam sa to začína a končí. On príde v trenírkach, všetko vyfasuje, všade ho dovezú, prihlásia, všade ho odprezentujú, pripravia mu podpiskarty…  Jeho jediná povinnosť je jazdiť a vyhrať. Moja starosť je všetko to naokolo a až potom jazdiť.

Ja mám dcéru, ktorá je už dospelá, a keď mi predstavovala svojho partnera, ktorý by mal byť životný, prvá otázka znela, či má motorku. Motorka jazdca nijakým spôsobom nechráni.  Ako to vidí tvoja partnerka?

Ani chodca nič nechráni a chodí cez priechod.

A ako to vidí mamina?

Neviem, vnímam to ako normálnu vec. K Ivanovi motorka prirodzene patrí.  Už si ani nepripúšťam, že by sa mohlo niečo stať.

Ivan, uvedomuješ si, akú máš dôveru?

Nie, neuvedomujem si to… (smiech). Zraním sa hocikedy, to je pravda. Ale dúfam, že sa nikdy nezraním tak, aby to existenčne ohrozilo moje dievčatá. Už som mal vážny pád vo Veľkom Uherci, na motokrose v 98. roku. Mal som zlomené tri stavce, ležal som v koryte, odhryznutý jazyk, bol som na dýchači a vtedy som sa bál. Ale to sme spolu ešte neboli a verím, že bol môj najhorší pád.

Foto: Magdaléna Wirth
Foto: Magdaléna Wirth

Keby tvoje dcéry začali jazdiť na motorke, ako by si reagoval?

Keby išlo o nejaký skúter, alebo čo, nemal by som zásadný problém, ale keby začali jazdiť súťažne… Myslím si, že baby by nemali jazdiť motokros, ani žiadne boxovanie a podobne. Baby sú tu na krásu a nie aby mali jazvy, zlámané kosti a zlomené nosy.

Aký je Ivan doma? Pomáha?

Alenka: Ha-ha-ha. Ivan je v domácnosti nepoužiteľný. Súčasť nábytku, DKP. V kuchyni tak raňajky možno dvakrát do roka, párky a chlieb namastiť dokáže, v lete grilovačky. To áno, to je jeho. Je dobrý ochutnávač, spapá všetko, chlapec! Ale z domácich prác nič.  Vynesie smetie. Možno vie, kde máme vysávač, ale inak vôbec nezavadzia  (smiech). A s deťmi pozerá Indianu Jonesa  a Jamesa Bonda. Aj stou trojročnou…

Viete si predstaviť, že by Ivan robil niečo iné?

Alenka: Viem,  to zváranie mu celkom ide. Mohol by robiť ploty a tak… (smiech)

Ivan: Trapko! Ja by som sa uživil hocičím, asi. Možno. Ale, kým ma tie motorky trošku bavia, tak by som to ešte chcel chvíľu robiť.

Ako  vyzerajú vaše dovolenky?

Alenka: Celé zle. My nemáme dovolenky, nechodíme na ne. Za 15 rokov dve dovolenky bez detí a Klárka s nami bola raz v Španielsku.

Ivan: Alča je v robote, keď môže… A to je moja chyba. Ja nemôžem byť s nimi na pláži! Zomrel by som na druhý deň od nudy.  Som v tomto smere nepoužiteľný, ale hádam sa to niekedy podarí.

Ale raz budeš musieť skončiť. Trápiš sa tým?

Alenka: Ja? On by sa tým mal trápiť!

Ivan:  Ja sa tým tiež  netrápim! Možno príde nejaká iná výzva.

Myslíte si, že povolanie rodičov má vplyv na smerovanie budúcnosti detí?  

Ja si myslím, že veľký. Verím a myslím si, že na motorke jazdiť nebudú, ale chcel by som aby športovali minimálne rekreačne a ak budú dobré, prečo nie aj profesionálne. Keby im to išlo, určite ich v tom budem podporovať. Dúfam, že moje deti môžu byť na mňa hrdé, aj keď nemám vysokoškolský titul, ani nevlastním fabriku s päťsto zamestnancami.

Alenka: Podotýkam, že tá trojročná začala asi pred pár mesiacmi trénovať cyklotrial…

Pichá bábikám injekcie?

Alenka: To nie, ale už ani neplače, keď jej beriem krv (s hrdosťou).

Keď sa vám narodili dcéry, mal si šancu a chcel si byť pri pôrode?

Pri prvom som chcel byť a stálo ma to veľa síl a kilometrov a napokon som to stihol. Asi 1 400 km som prekonal, aby som to stihol, ale tá druhá prišla na svet bezo mňa, doma, na Myjave. To som nestihol a mojej Alenke to do smrti nezabudnem.

Alenka: (smiech) Ja som chcela, aby bol pri obidvoch, ale keďže tá druhá  sa rozhodla narodiť tak neplánovane, že sme nestihli ani epidurál. Až keď bolo po všetkom, zavolala som tatovi, aby už nechodil, lebo už je tu, už sa narodila. Ale aj tak bol užitočný, lebo varoval staršiu dcérku.

Prečo nie ste manželia?

Ivan: Pre istotu! (smiech)

Alenka: Neviem, či nechceme, lebo tuto tata ma dva či trikrát o ruku požiadal, ale asi to nepotrebujeme. Dom je môj, deti sú naše…

Ivan: Ak ma bude raz chcieť vykopnúť z chalupy, potom sa budem chcieť rýchlo oženiť, ale zatiaľ papier nepotrebujem.

Poznačila Ivana popularita? Predsa len, obyčajný Slovák, 4. na svete… Veď už zúčastniť sa na Dakare je úspech!

Alenka: „Sedlák ve mjesce!“ Podľa mňa ho  to poznačilo tak, že je stále preč. Tisíc povinností, tisíc telefonátov a obmedzuje mu to súkromie. Ja to cítim troška dosť.

Ivan: Áno, zmenilo ju to! Je na mňa zlá ako čert… (smiech)

Ivan, čo obdivuješ na ženách, všeobecne?

Ako krásne sa vedia starať o ženy… (smiech)

A čo tebe, Alenka, lezie na mužoch na nervy?

Na mužoch ani tak nie, ale na Ivanovi strašne! Stále musím robiť nejaké kompromisy…

Žena na Dakare?

Ale áno, sú. Vlani boli dve a Španielka, Eulalia Sanz, išla veľmi dobre. V minulosti tam boli na autách nejaké Nemky, Francúzky a dokonca 60-ročná Američanka.  Ženy môžu byť veľmi dobré vodičky.

Pomenuj dve vlastnosti, ktoré by si doprial deťom po partnerke.

Aby boli zodpovedné a hlavne pracovité. Lebo trikrát denne vysávať, to nedokáže hocikto… (smiech)… a pekné.

A ty Alenka po partnerovi?

On nemá ani jednu, nie dve!… (smiech) No, pekné zuby  už majú. Modré oči, čierna brada, deti s bradou? To nie! Čo ja viem? Asi aby boli vytrvalé. On si  vie naozaj ísť za svojím.

FMagdaléna Wirth, autorka titulnej fotografie

PODOBNÝ ČLÁNOK