Rodina je moje najväčšie víťazstvo

Ako hokejista, kreatívny a konštruktívny zásobovač presných prihrávok. Ako hokejbalista, magnet na úspechy. Ako otec milujúci svoje tri deti. USA, Nemecko, Česko, Kazachstan – doma vždy bol tam, kde s ním bola jeho rodina. Kapitán HK Nitra. Prezident Slovenskej hokejbalovej únie, majster sveta v hokejbale (1999), majster sveta v hokeji (2002). Ale najmä otec (Kali 13, Olivera 10 a Frea 8). Jozef Stümpel (43).

Jozef:

Aké boli nezabudnuteľné zážitky tvojej kariéry, sú také, ktoré majú prednosť?

Samozrejme, rodina je vždy na prvom mieste. Takže nezabudnem na momenty, keď sa narodili deti, alebo keď sme mali svadbu.

Športovci majú chvíle, keď lietajú v oblakoch, keď sa im darí, ale aj naopak, chvíle, keď sú pri zemi. Čo teba držalo pri zemi?

Každý športovec, ak sa mu nedarí, hľadá v sebe tú pohodu, abysa dostal opäť tam, kde sa mu darilo. Ale nie vždy je to ideálne, nie vždy sa to podarí. Ale aj keď sa darí, snažím sa byť normálnym človekom. Raz sme hore, raz dole a treba to nejako vyvážiť.

Máš doma malých hokejistov – si im poradcom, trénerom, alebo sa nenechajú od otca poučovať?

Chlapec počúva celkom dobre, ja sa tiež snažím veľmi ho nepoučovať, aby som ho vyslovene nenútil. Už je starší, naberá skúsenosti a časom zistí aj sám, kedy mu môžem ja najviac pomôcť.

Sú to tvrdohlavé deti?

Aj áno, aj nie. Ako kedy.

Po kom to majú?

Môžu to mať po nás rodičoch, ale záleží aj na tom, ako ich vychováme, aké sú vplyvy okolia.

Keď si bol chlapec, mal si už sen dostať sa do NHL?

Každý má svoj sen. Keď som začal hrať hokej, v prvom rade som chcel patriť k tým lepším. Najskôr bolo mojim snom hrať za Nitru a keď som bol väčší, tak aj za reprezentáciu, čo sa mi podarilo. Vždy keď som niečo dosiahol, tak som si dal ďalšiu métu.

_MG_1941

Máš sve štátne občianstva – Slovenské a Nemecké? Vlastne by si mohol hrávať aj za Nemecko. Ako to vlastne je?

Staršia rodina pochádza priamo z Nemecka, z Hannoveru, dedo bol tiež Nemec. Potom sa presťahovali do jednej nemeckej dediny vedľa Nitry.

Keď si spomenieš na prvý zápas a prvý gól v NHL, sú to situácie, ktoré si zapamätáš na celý život?

Myslím, že každý si to veľmi dobre uloží v pamäti a nikdy na to nezabudne, lebo to sú momenty, ktoré sa stávajú raz za kariéru.

A pamätáš aj proti komu si prvýkrát nastúpúil a komu si dal svoj prvý gól?

Áno. Prvý zápas som nastúpil v Bostone proti Los Angeles. A vo štvrtom zápase, čo som hral, sa mi podarilo dať gól. To bolo v Quebecu a vtedy som ešte hral na krídle s Láďom Ružičkom, on mi to hodil do strany a ja som prestrelil brankára medzi nohy, takže to si veľmi dobre pamätám.

Pri cestovaní na zápasy NHL si už hral v mnohých halách, je nejaká, ktorá sa ti páčila najviac?

Mne sa vždy páčilo tam, kde boli úspechy. Hrali sme aj v starých halách, ktoré dýchali svojou históriou, ako napr. v Chicagu, Buffale, Bostone, New Yorku, ale aj v nových a veľmi moderných. Ale nemal som obľúbenú. Naozaj najviac sa mi páčilom tam, kde sa darilo.

Chcel by som Vianoce tráviť aj niekde inde, než na Slovensku? Možno v niektorom z miest, kde ste pôsobil?

Ja si myslím, že Vianoce sa vždy najlepšie oslavujú doma. Hlavne, aby sme boli s rodinou, to ostatné už nie je také dôležité.

[dropcap type=”1″]T[/dropcap]Petra Bernasovská a Ľudovít Jakubove

[dropcap type=”1″]F[/dropcap] Ľuboš Žákovic