Svadba alebo bez papierov?

Šťastný úsmev nevesty, vážna tvár ženícha – alebo možno naopak - radosť a sem tam slzy dojatia blízkeho aj širokého príbuzenstva. Večne sa opakujúci príbeh s rovnakým začiatkom.

Manželský zväzok sa začína navlečením obrúčky na ľavý prstenník.

Tento zvyk je takmer univerzálnou tradíciou už od čias starovekého Ríma. Prsteň nie je totiž len vyjadrením vernosti, ale svojím tvarom symbolizuje, že manželstvo má vytrvať naveky, pretože kruh sa nikde nezačína a nikde sa nekončí.

Tradičná symbolika prsteňa sa nemení, postoj k manželstvu a rodinné správanie však v modernej spoločnosti zaznamenáva dynamické premeny.

Pokiaľ sa podľa štatistických údajov až do konca 70. rokov 20. storočia narodilo na Slovensku necelých 5 percent detí mimo manželstva, na začiatku 90. rokov to už bolo 10 percent a dnes sa mimo oficiálnych manželských zväzkov rodí až jedna tretina detí.

„Otvorenie hraníc a prenikanie západných vzorcov rodinného správania, hodnotové posuny, celková zmena politického a sociálneho prostredia v krajinách bývalého socialistického bloku, zrušenie mnohých opatrení sociálnej politiky, ktoré nepriamo mladých ľudí motivovali k vstupu do manželstva a k zakladaniu rodiny,“ vymenováva niektoré z príčin tohto stavu v porevolučnom období v našej spoločnosti sociologička Gabriela Tydlitátová a dodáva, že spolužitie bez manželstva dnes už nie je vnímané, tak ako v minulosti, ako stigma.

V minulosti dostávali podľa Encyklopédie ľudovej kultúry Slovenska deti narodené mimo manželstva nielen nelichotivé prívlastky ako pankhart, pankharča, prespanča, kopirdan, ale okrem krutých spoločenských sankcií sa objavovali aj cirkevné: meno im nevyberali krstní rodičia, ale farár, často podľa kalendára alebo také, ktoré sa v príslušnej dedine považovalo za škaredé. Dnes by takéto meno dostalo až 37 percent detí, ktoré sa narodili slobodným matkám.

Okolo Kristíny behajú dve dievčatká, 3-ročná Nika a 6-ročná Klára. Na lavičke v detskom parku sa zdôveruje ďalšej mamičke s plánmi, ako od septembra vyriešiť situáciu s deťmi po návrate do zamestnania z materskej dovolenky. A na samozrejmú otázku: „A kedy si sa vydávala?“ Kristína s úsmevom odpovedá: „No, nevydávala.“

Kika sa pozná so svojím partnerom Petrom osem rokov a spoločnú adresu zdieľajú od jej tehotenstva pred piatimi rokmi. Vtedy mala devätnásť rokov.  

„Kedy, ako a kde? To boli už vtedy najčastejšie otázky rodičov a okolia na legalizáciu nášho vzťahu. Ale na to, aby sme sa mali radi a dali našim dcéram dobrý domov, s Petrom žiadne papiere nepotrebujeme,“ zdôvodňuje spoločné rozhodnutie žiť ´na divoko´ usmievavá mladá žena.

„Dnes tehotenstvo partnerky nie je vždy podnetom k uzatvoreniu manželstva. V mnohých prípadoch ale očakávanie potomka býva impulzom k tomu, aby sa ľudia, ktorí spolu žijú už dlho, zosobášili, pretože manželstvo aj tak plánovali a tehotnosť rozhodnutie len urýchli. Partneri sa často berú až potom, keď sa dieťa narodí a podrastie. Dôkazom toho je aj fakt, že deti narodené v druhom poradí sa častejšie rodia do manželstva ako deti narodené v prvom poradí, tzn. že partneri sa po narodení prvého dieťaťa rozhodnú pre uzatvorenie manželstva,“ konštatuje sociologička Gabriela Tydlitátová, ktorá sa venuje problematike dynamiky rodinných foriem v súčasnosti.

Podľa psychoterapeutky a predsedníčky Inštitútu Virginie Satirovej na Slovensku PhDr. Hany Ščibrányovej spolužitie bez manželstva prináša ľuďom pocit slobody, pocit, že nie sú zviazaní žiadnymi spoločenskými konvenciami. „Na druhej strane pri takýchto vzťahoch existujú úskalia, ktoré sa týkajú kľúčových momentov života, na ktoré dopredu nemyslia. Ak sa napríklad jednému z partnerov niečo stane, druhý partner nemá žiadne právne nároky, napríklad vystupovať v mene detí ako ich zákonný zástupca alebo v prípade majetkového vysporiadania. Pre manželov tieto súvislosti zákon automaticky ošetruje. Partneri sú potom znevýhodnení a často prekvapení, že v  hraničných životných situáciách musia dokladať svoju vierohodnosť a že iní príbuzní môžu mať väčšie práva ako oni, ktorí prežili s partnerom, hoci bez papierov, roky dobrého rodinného života.“

Liberalizmus rodičov v otázkach formy spolužitia podľa psychoterapeutky Hany Ščibrányovej prináša limity aj pre deti. „V detskom svete býva všetko, čo sa odlišuje od bežného normálu, v istom vývojovom období problémom, najmä, keď túto odlišnosť nevedia spracovať. Deti sa na seba rady podobajú a nerady vysvetľujú okoliu, prečo je to u nich inak ako všade inde. Často túto odlišnosť nevedia dobre uchopiť.“

„Keď svadba, tak poriadna. Hovorím si, keď si tak za desať rokov budeme chcieť upevniť vzťah, potom spravíme takú poriadnu svadbu, aby si to aj naše baby užili, keď budú veľké,“ vyjadruje svoje skryté želanie Kristína.  

 

„Sobáš je oslavou spojenia dvojice a verejným vyhlásením pred svetom, že k sebe patríme,“ hovorí psychoterapeutka Hana Bránicová. Napriek tomu netreba voľbu spolužitia ´bez papierov´ pokladať za menejcennú. Nová forma rodinného života, ktorá je v súlade s trendmi v iných európskych krajinách, nie je v zásade odmietaním tradičnej formy rodinného spolužitia. „Rodina bola vždy dynamickou inštitúciou, ktorá sa vyvíjala a prispôsobovala okolitým podmienkam a myslím si, že je to tak aj v súčasnosti. Pribúdanie nezosobášených partnerstiev neznamená zánik tradičnej rodiny. Rodina bude naďalej pretrvávať ako veľmi dôležitá inštitúcia, čiže nemení sa obsah, ale skôr forma rodiny. Napriek tomu, že sa aj u nás rozširujú alternatívne formy spolužitia, manželstvo si naďalej zachováva svoju vysokú hodnotu a väčšina mladých ľudí má stále v úmysle vstúpiť do manželstva,“ uzatvára sociologička Gabriela Tydltátová.

[dropcap type=”1″]T[/dropcap] Eva Mravcová