Sme taká celkom veľká rodina #2

Ľubomír Višňovský rodina
Ľubomír Višňovský rodina

Kedy si si uvedomil, že chceš hrať hokej na najvyššej úrovni a kto ťa k tomu „nakopol“?

Ľubo: Dodnes si pamätám svoj prvý tréning a kontakt s ľadom. Otec mi zatiahol korčule, chytil pod pazuchy a prehodil ma cez mantinel. Hneď ma to chytilo a vedel som, že toto chcem. Jediné, čo ma hnevalo bolo, že som nevedel poriadne zabrzdiť. Keď som zabrzdil, nešiel mi spod korčúľ sneh a keď som videl, ako to tréner vždy zasnežil… To som potom asi dva roky trénoval a chcel som to dokázať.

Koľko si mal rokov?

Ľubo: Päť a pol, šesť? Potom som chcel zdvihnúť puk, potom strieľať príklepom, hrať slovenskú ligu, tak sa to postupne posúvalo. Brat bol o dva roky starší a ja som mal v ňom vzor, čo chcem dosiahnuť. Nikdy som sa neporovnával s mojimi rovesníkmi, ale vždy s nim. Vstával aj zaspával som s hokejom, pre mňa nič iné neexistovalo. Ak som mal teplotu, zatajoval som to doma, lebo najväčší trest bol pre mňa, ak som nemohol ísť na tréning alebo na zápas.

Pomáhal ti Tibor, ako dobrý brat, alebo ste sa klbčili?

Ľubo: To bolo neuveriteľné, to boli bomby, ktoré sme si dávali. Ja som bol mladší, takže som do toho šiel celou silou a muselo ho to bolieť. Samozrejme, že ani on ma nešetril, ale asi do toho nešiel nikdy naozaj naplno. Tibor žije momentálne vo Vancouverim v Kanade a venuje sa malým deťom. Má syna a voláme si, píšeme si..

Ako si cítil šance na NHL?

Ľubo: Kamarát hovorí, že 50 na 70? … smiech…. Tým, že ma rodičia držali v skromnosti, nikdy som nelietal v oblakoch, nikdy som nesníval o NHL, moja méta bola hrať našu ligu. Ešte vtedy bola federálna a aj reprezentáciu som stihol jeden rok federálnu. Tam som sa stretol s Petrom Sýkorom, Eliášom, Varaďom, tiež chlapcami, ktorí boli osobnosti v NHL. Boli sme jeden z najsilnejších ročníkov a napríklad na Majstrovstvách Európy Československo zničilo súperov Fínsko, Rusko, Švédsko 7:0, 6:0, 5:0. My sme nedostali ani jeden gól…

Za Topoľčany si nastupoval už ako 15-ročný, aká bola cesta do Slovana?

Ľubo: Bol som „ostaršený“, to znamená, že som preskočil nejaké ročníky dorastu a juniorky. V žiackej kategórii sa to nedalo, aj keď hokejovo som stíhal, ale fyzicky sa to jednoducho nedá. Mladší dorast som mal nie dvoj-, ale jednoročný a starší tak isto. Preskočil som takmer tri ročníky a po roku v Topoľčanoch som sa už dostal do Slovana.

Hral si za štyri kluby NHL, stal si sa hokejistom roka 2005, hral si zápas All Stars NHL 2007, kde si bol najrýchlejším korčuliarom… A hoci s jazykom si nebol na tom najlepšie, nikdy si nebol na „farme“?

Ľubo: Nie, nebol. Asi som jeden z mála, šiel som tam ako hotový hokejista. Začínal som v L.A. so Žigom Pálffym, ktorý mi veľmi pomohol. Ja po anglicky ani zaťať? … prišiel som do kabíny, „hi“, odchádzal som, „by“… iba som sa usmieval a to bolo všetko. Dôležité bolo, čo dokážem na ľade. Tá sezóna, keď som bol neuveriteľne produktívny, mi veľmi pomohla v sebavedomí. Po čase odišli Jožko Stümpel, Žigo a ja som musel zvládnuť aj jazyk. Kým tam boli, zjednodušovali mi pozíciu.

mamama_visnovsky-4

Potom prišiel do L.A. Paľo Demitra. Ty si bol nesmierne produktívny a vyhral si kanadské bodovanie tímu, čo sa len málokedy podarí obrancovi?

Ľubo: Vlastne to bolo po prerušení NHL, pre mňa fantastická sezóna, nikto nečakal, taký výsledok. Ukázal som, že aj malý hráč, sa môže dostať vysoko. Dostal som sa do najlepšej trojice obrancov celej NHL. To bola asi moja najlepšia sezóna…

A vzťahy s ne-československými spoluhráčmi?

Ľubo: Za tých 15 rokov som si vybudoval veľa pekných vzťahov. Zo začiatku, samozrejme, Slováci a Česi, ale potom… Miller, Tavares, Okposso, Hickey, s ním som hrával v Islanders v obrane, Luc Robitaille – veľká osobnosť, sem-tam si napíšeme, občas zavoláme… Tréneri, či už z Edmontonu, Anaheimu, keď sa zverejnilo, že končím, sa mi ozvali. Sú to príjemné vzťahy.

NY Islanders, Anaheim Ducks, Edmonton Oilers a práve L.A. Kings. Ktorý ti najviac prirástol k srdcu? Keď hrajú proti sebe, komu držíš palce?

Ľubo: Najviac asi mám v srdci L.A., môj prvý klub, ale tiež rovnako pekne spomínam na Anaheim a NY Islanders, výborný kolektív, ľudia, partia… Sú to príjemné spomienky, a nie je to jednoznačné….

Kedysi, v prvej sezóne KHL si sa vyjadril, že je to ťažké, ale treba vyhrať nad súperom, aj rozhodcami. Porovnaj to v NHL a KHL.

Ľubo: Rozhodcovia v KHL, to je veľká katastrofa. Žiaľ, majú taký príkaz, ale s tým hráč nič neurobí. Slovan, to je pre organizáciu len taká omrvinka. Je to chabá vizitka ligy.

Najkrajšie a najťažšie momenty v reprezentácii? Dal si gól vo finále MS, zachraňoval si nás v rozstreloch o vypadnutie so Slovinskom, MS 2011 v Bratislave, alebo strata Vancouverského bronzu?

Ľubo: To bolo krásne, ale asi v roku 2003 sme boli najsilnejší. Asi sme mali mať znova zlato…. Aj bronz je pekný. V roku 2004 som bol zranený, ale top tím. A ten rozstrel? Tréner Šupler sa pýtal, kto pôjde a všetci si zaväzovali šnúrky. Nech ide Višňa! Tak som šiel a Anže Kopitar predo mnou nedal, tak som rozhodol… Ale aj keby som nedal, nejako by sme to uhrali…

Prečítajte si tiež:

Sme taká celkom veľká rodina #1

 

[dropcap type=”1″]T[/dropcap]Ľuba Višňovského a Katky Višňovskej, rodičov Maxima a Lili sa pýtajú Petra a Mravec

[dropcap type=”1″]F[/dropcap]Milan Illík, Laura Vittek, Ľuboš Žákovič