Vaše deti majú 4 a 7 rokov. Vnímajú to, že sú deťmi otca, ktorého všetci poznajú a tak trochu patrí národu?
Ľubo: Lilinka nie, v podstate v jej veku je jej to jedno, ale Maxík to vníma aj v škole, aj keď chce niekto fotku, podpis. Prednedávnom som bol na turnaji dávať deťom medaily, strávil som tam vyše pol hodiny, kým sme sa dostali von a fotil som sa každým, takže to vníma. A v podstate podobné to bolo aj v New Yorku. Nie na Manhattane, lebo to je svet televíznych hviezd a spevákov, ale na Long Islande, keď sme prišli do školy a deti čo hrávajú, alebo sledujú hokej, tiež to vnímali dosť intenzívne. A Maxík si to užíval, takže to vníma.
Katka: Ja som to nikdy neriešila, keďže som ho spoznala už ako slávneho hokejistu, tak to patrilo akosi k tomu. Vždy to bolo skôr príjemné. Nikdy sme nemali s jeho popularitou nejaké zlé skúsenosti.
Kde ste sa spoznali a ako dlho trvalo, kým prišla láska?
Ľubo: Jasné. Pri kupovaní auta som ju zbadal a kým bolo prvé rande, trvalo to nejaké tri mesiace?
Katka: Pracovala som vtedy v automobilovej firme a Ľubko je známy tým, že má autá rád. Práve hľadal niečo nové a ja som pracovala na marketingu. Stal sa tvárou nášho nového modelu, takže sme sa párkrát pracovne stretli. Až potom neskôr, o také tri, štyri mesiace sme išli na prvý obed…
Bol Ľubo pri pôrode niektorého z detí?
Ľubo: Áno, pri oboch, aj keď pri Lilinke som bol iba za hlavou. Samozrejme, bol som z toho na mäkko a hlavne pri prvom dieťati, vôbec som nevedel, čo mám čakať a bol som aj vystrašený, aj prekvapený, ako to príroda zariadila…. Zrazu malý človiečik tam škrieka na svete… smiech.
Katka: Chcela som, aby bol pri tom, veľmi! Najmä pri prvom. Pri druhom som už chvíľku aj rozmýšľala, lebo podľa mňa to nie je taký úžasný zážitok, ako som si na začiatku myslela. A hlavne preňho. Povedal, že ťažšie, ako jeho najťažší hokejový zápas v živote. Skoro tam odpadol, ale vydržal to! S úsmevom.
Aké boli mocné ruky hokejistu pri prvom dotyku s vlastným dieťatkom?
Ľubo: Ja som sa bál, nedávajte mi ho, ja to len tak pohladkám… zasa smiech. Strašne som sa bál, ale po čase, už to bola vlastne rutina.
Ako sa deti snažíte vychovať? Aby nevyčnievali z radu, alebo ich trošku rozmaznávate?
Ľubo: Priznám sa, keď som nemal deti, tak som každého súdil, ako to pripustili takéto nevychované dieťa, … zasa smiech,… čo si to dovolí? Toto pri mne nebude môcť byť, ale teraz, prirodzene, je to isté. Samozrejme, že ich rozmaznávame….
Katka: Na jednej strane ich nechávame, aby boli sami sebou, ale na druhej strane, aby boli slušné, aby pozdravili, nevrieskali, k tomu ich vedieme. Ale inak…samozrejme, že ich rozmaznávame najviac, ako sa dá… smiech Najprísnejšia v rodine som ja, vždy som si myslela, že by to mal byť muž a mama je tá milá a tato prísny, aspoň u nás v rodine to tak bolo. Ale keby som to nechala na tata, kedy on bude prísny, tak naše deti nám asi vylezú na hlavu.
A starí rodičia?
Ľubo: Moja mama aj otec si to užívajú, hoci ja som bol veľmi prísne vychovávaný, ale asi práve mama je zo všetkých na nich najprísnejšia, hoci už to nie je taká prísnosť, ako to bolo so mnou a s bratom Tiborom. Ale snaží sa ich vychovať a to je dobre, lebo všetci ostatní ich vlastne len rozmaznávajú.
Dovolenky a sviatky ste dlho trávili do veľkej miery v závislosti od povinností hlavy rodiny. Plánujete ich v súčasnosti už dlhodobo? Zmenilo sa niečo?
Katka: Donedávna sme si naivne mysleli, ak sme doteraz všetko podriaďovali hokeju, potom sa všetko zmení a budeme to dlhodobo plánovať. No nie! Nie je to tak, zasa je všetko na poslednú chvíľku. Teraz to zasa ide v režime so školou. Keď deti majú prázdniny, musíme sa prispôsobiť im. Ale je to príjemné.
Ľubo vraj pomáha pri príprave Vianočného pohostenia?
Katka: Pamätám sa, ako raz Ľubko povedal, že keď skončí s hokejom, bude kuchár. Smiech…. Neviem, ako mu napadla táto myšlienka, lebo nejako nevarieva, ale griluje. Musím povedať, to ho baví a je v tom dobrý. A vianočné menu mi vždy pomáha pripravovať a je to taká tradícia. Ja urobím kapustnicu a rybu, on zasa zemiakový šalát podľa receptu svojej mamy. To je vždy jeho a nedopustím, aby to nechal na mňa. To musíš ty! Zatiaľ veľa nevarí, tak neviem. Možno to príde…?
Katka, čakali ste, kedy „už“ ukončí kariéru, alebo ste sa ho snažili skôr motivovať, aby vydržal?
Katka: Do istej miery aj áno, čakala som, kým sa vráti z tréningu, kým sa vráti zo zápasu, kým sa vráti z tripu (pozn. zájazd po súperových ihriskách), kým sa vráti z majstrovstiev, čiže stále som len čakala. Myslela som si, že keď skončí, budem si to užívať, ale zároveň som sa bála, ak prestane, a jeho to neuveriteľne napĺňalo a ešte neprišiel ten čas, kedy chcel skončiť, ale fyzická stránka ho k tomu donútila, tak som ho skôr podporovala. Keby skončil skôr, ako chcel, bála som sa, že by bol veľmi nespokojný.
Mali ste oňho niekedy naozaj strach?
Katka: Ani nie počas zápasov, ale po zraneniach, ktoré už mal. Napríklad otras mozgu, keď bol už ôsmy, tak som sa naozaj bála. To bolo počas celého roka, čo nehral. Snažil sa vrátiť na ľad a videla som, že mu to neprechádza, že sa to ťahá omnoho dlhšie, ako pôvodne lekári odhadovali, že má stále migrény. Dokonca odhadovali, že sa tej bolesti nikdy nezbaví. Vtedy som sa oňho asi najviac bála…. A ešte jeden moment si pamätám, keď mu vyskočilo rameno. Pozerala som to doma a videla som, že naozaj veľmi, veľmi trpí. Ľubko bol vždy ako gladiátor, bojovník. Ale vtedy to musela byť strašná bolesť, lebo už sa ani nesnažil tváriť ako hrdina, bolo na ňom vidieť, že skutočne trpí.
Prečítajte si tiež:
[dropcap type=“1″]T[/dropcap]Ľuba Višňovského a Katky Višňovskej, rodičov Maxima a Lili sa pýtajú Petra a Mravec
[dropcap type=“1″]F[/dropcap]Milan Illík, Laura Vittek, Ľuboš Žákovič