Aké veľké sú už vaše dievčatká? Sú rovnaké?
K: Sú veľké tak akurát na 15 mesiacov, takže sú akurátne. A rovnaké nie sú. Matilda je viac-menej môj kloník, pri tvorbe Ely už bol evidentne aj Ďuro… ale až niekde pri polovici. Sú úplne odlišné, aj keď cudzím ľuďom sa zdajú rovnaké. Cudzí ľudia sa v našich deťoch nevyznajú.
J: Aké dievčatá?!? (smiech) Ela a Matilda sú momentálne v mierke 1:2. Ich hmotnosť by postačila priemernému bodybuilderovi k dennému cvičeniu. Že to nie je málo, dokazujú aj Kristínkine stále sa zväčšujúce sa bicepsy. Mne sa rovnaké nezdajú ani výzorom, ani povahou. Ale priznám sa, že sú situácie, keď ich hneď neviem rozoznať. Ešteže má každá svoju postieľku…
Ako ste reagovali, keď ste sa dozvedeli, že čakáte dvojičky?
K: Ja som sa rozplakala a kričala som na Ďura, ktorý bol vo vedľajšej ambulancii: “Ako si mi to mohol urobiť?” On prišiel a nič netušiac odpovedal: “Tak, ako si chcela”. No a mne sa premietol v rýchlosti film o tom, že čo všetko nás čaká, ako potrebujeme väčšie auto a ako s nami dozaista bude v byte bývať nejaká opatrovateľka, lebo sama to nezvládnem. Pri odchode z ultrazvukového vyšetrenia som len skonštatovala, že si teda založíme cirkus.
J: Ja som sa nerozplakal a nekričal som na Kristínku, ktorá bola v druhej miestnosti. Hneď som tam dobehol a… bol som v poriadnom, ale takom milom šoku. Keď nám ich pani doktorka ukazovala na monitore, vtedy ešte malé fazuľky, tak mi veru tiekli slzy. Ja som to asi ale podvedome predvídal. Pár mesiacov predtým, ako sme otehotneli, sa ma kamarátka pýtala, či sme tehotní – vraj to počula. Odpovedal som jej so smiechom, že áno… a čakáme dvojičky, dievčatká. Túto správu som našiel presne rok potom, ako som ju napísal, keď sme už naozaj čakali dievčence.
Vnímate to ako výhodu pre ne, či skôr ako dvojnásobné starosti, ale aj radosti pre rodičov?
K: Nejako to veľmi neriešime. V každom prípade mať súrodenca považujem za skvelé. Mať súrodenca, s ktorým sa poznám od momentu splodenia, musí byť úžasné. Verím, že im to budem mať silu pripomínať, keď si budú v puberte kradnúť šminky. A či sú to dvojnásobné starosti a radosti? Radosti určite a starosti podľa mňa tak jeden a polovičné. Ale to len odhadujem, keďže som jedno dieťa nikdy nemala. Má to aj výhody aj nevýhody. Aj pre deti, aj pre rodičov, tak to býva. Ale…. nemenila by som!
J: Jednoznačne ako výhodu! Pochádzam z troch súrodencov a viem, aké je to skvelé. Teraz mám tri krásne dcéry, ktoré verím, sa budú celý život vzájomne ľúbiť. Ak nie, tak ich vrátim… Aj keď nás veľa ľudí, hlavne počas tehotenstva, strašilo, aké to bude strašné. Nestalo sa. Je to maximálne, a to zdôrazňujem, že maximálne 1,5x náročnejšie, ako keď má človek jedno dieťa. Keďže ja už jedno dieťa mám, viem to porovnať. Samozrejme, má na tom obrovský podiel Kristínka, ktorú výchova nesmierne baví. Nastavila deťom režim, ktorý je podľa mňa dokonalý. Asi ju ľúbim aj za to.
Aké boli, keď sa narodili, a ako sa zmenili?
K: Boli strašne maličké, 1 390 a 2 050 gramov, a stále len spali a mali cez nos zavedenú sondičku do žalúdka. Teraz sú veľké, kradnú nám jedlo a ukazujú, aké majú veľké bruško. Ale stále sa na seba podobajú. Nemyslím vzájomne, ale každá na seba samú, keď bola malá.
J: Boli veľmi malé. Boli to mini opičky bez chlpov. Do konca života budem mať ten obraz pred očami. Vždy, keď si na ten moment, keď som ich prvýkrát videl, spomeniem, nahrnú sa mi do očí slzy. Aj teraz. Matilda bola ako moja dlaň s vystretými prstami…
Bol, mohol, resp. chcel byť Juraj pri pôrode? Ak áno, chcela si ho tam, ak nie, prečo?
K: Určite som chcela, aby bol pri pôrode. A on tiež. Chlap je hádam rovnako zodpovedný za to všetko, čo sa stane, keď jeho spermia oplodní vajíčko. Nehovoriac o tom, že Jurajove dve spermie oplodnili dve vajíčka. Tak nech si to pekne celé zlizne. (smiech) Boli sme aj na kurze prirodzeného pôrodu a veľmi sme si taký priali, ale napokon bolo treba akútne zakročiť a vybrať Elu a Matildu sekciou. Juraj bol celý čas so mnou v nemocnici a pri všetkých prípravných úkonoch. Počas samotnej operácie bol za takým okienkom, ako bývajú kuchárky v školskej jedálni. Namiesto buchiet tam však boli dve naše deti. Videl ich zblízka a oveľa skôr ako ja.
J: Jednoznačne som chcel byť pri pôrode. Predstavoval som si, ako mi dajú do ruky prvé dieťatko a povedia: „Otecko, toto je vaša dcérka.“ …a potom druhé. Postup bol odlišný. Aj slová… „Otecko, toto je Matilda. Poprosím vás rýchlo, máte 30 sekúnd na fotku.“ Po chvíli som spoza dverí počul personál, ako sa rozpráva: „Druhá nám to trošku komplikuje…“ Ďakujem personálu na Antolskej. ĎAKUJEM!!!
Ako často myslíš na svoje dievčatá, keď si v akcii, najmä, ak treba byť dlhšie preč?
K: Ja na ne myslím dopredu, čiže na žiadne akcie nadlho nechodím. Prácu si prispôsobujem ich režimu a nikdy by som nepracovala na úkor ich pohodlia. Teda, samozrejme, keď budú staršie, nejako to budeme musieť plátať, ale malé deti podľa môjho názoru mamu potrebujú nablízku neustále. Spomínam si, že keď som išla prvýkrát ku kaderníčke, plakala som vo dverách a nechcela som odísť. Keby ma Ďuro nevyhnal, sedím doteraz šedivá doma (smiech). Ak som aj nakrátko preč, myslím na ne intenzívne už asi po dvadsiatich minútach. Ešte aj keď som mala počas nakrúcania ľúbostnú scénu s Kobielskym, myslela som na ne (smiech). A keď sme išli s Ďurkom po vyše roku od ich narodenia prvýkrát sami večer na pivo, tak sme celý čas cudzím ľuďom ukazovali fotky našich detí a donekonečna o nich rozprávali. Chudáci. Už do tej krčmy určite nikdy neprídu.
J: Na moje štyri dievčatá myslím stále. Mám našu spoločnú fotku ako pozadie na mobile. Občas sa prichytím pri tom, ako zasnene hľadím z okna a myslím na ne. Keďže často chodím do práce skoro ráno, keď ešte dievčatá spia, a vrátim sa, keď už spia alebo si práve líhajú, snažím sa v mesiaci nájsť dni, ktoré venujem len rodine. Azda sa mi to darí…Ela a Matilda, tie si ma vždy pamätajú. Horšie je to s Kristínou. Vždy sa chce zoznamovať. Mám taký tušák, že chce, aby som ju bozkal (smiech)….
Si znám dcéra známeho otca. Spomínaš si na svoje detstvo a to, ako si vnímala pracovné povinnosti otca?
K: Ako niečo úplne normálne. Keďže som vyrastala s otcom hercom a mamou filmárkou, ich práca bola pre mňa úplne prirodzená. Páčilo sa mi, že občas prišiel cez obedovú prestávku domov v nejakom kostýme, páčilo sa mi, že fantasticky čítal rozprávky a robil všelijaké srandičky. Ale to pokojne môže svojim deťom robiť aj drevorubač. Mala som parádne detstvo, plné zábavy a zážitkov. Keď som bola staršia, chodievala som za ockom do divadla každý boží večer. Videla som každé predstavenie. Sú to parádne spomienky!
V roku 2010 si bola nominovaná na Českého leva za hlavný herecký výkon, otec je zasa viacnásobným držiteľom Divadelných dosiek. Vnímaš to ako ocenenia, ktoré majú dlhodobý význam?
K: Veľmi sa usmievam pri tejto otázke. Na Slovensku nemajú vôbec žiadny význam. Napríklad skoro trištvrte roka po tom, ako som bola nominovaná na Leva, som nemala žiadnu prácu a ledva som vyžila. Dokonca som sa dopočula, že ma neobsadzujú, lebo som určite veľmi namyslená a budem si pýtať strašne veľa peňazí. Tieto ocenenia sú pre mňa skôr veľkou poctou, úžasným pocitom, na ktorý nikdy nezabudnem, a všetko, čo sa vtedy dialo okolo mňa, bolo krásne. Či už v rámci rodiny alebo kolegov. Jáj, až ma teraz zahrialo pri srdci.
J: Takto vám poviem…pri oboch je to len začiatok. Kristínke som sľúbil, že to nebol posledný Lev, na ktorého bola nominovaná. Chce to čas. Kristínka aj Boris sú ešte mladí (smiech). Som na nich pyšný.
Aký je prerod z pozície populárnej moderátorky a úspešnej herečky na žienku domácu a dvojnásobnú mamičku?
K: Moderátorka a herečka vždy bola žienka domáca a veľmi ju to bavilo. Mať deti bolo jej snom už od puberty a dokonca to považovala za svoj životný cieľ, i keď je pravda, že ak sú dievčatá celý deň príšerne umrnčané, chcem ujsť. Ďuro ma však pre istotu zamyká (smiech). Je to úplne spontánny prerod a nakoľko po večeroch z domu pracujem a plním si sny, nemám rozhodne pocit žiadnej frustrácie, ani žiadnu depku z materskej.
Kto je u vás hlava rodiny?
K:Máme dve hlavy. Volajú sa Ela a Matidla.
J: JA! Moment, musím sa opýtať: Kristínka, môžem napísať, že hlava som ja?
Pomáha ti Juraj s deťmi? Má čas na dievčatká?
K: Pomáha, keď nie je v práci. Mala som pomerne striktný systém, vďaka ktorému som s Matildou a Elou v podstate od narodenia fungovala viac-menej sama a bola som zúfalá, ak mi ho niekto narúšal, takže som si často ani nechcela nechať pomôcť. Teraz som už za pomoc vďačná. A či má na dievčatá čas? Nútim ho, aby si ho urobil.
J: Niekedy som v práci od piatej rána do jedenástej v noci. Nesťažujem si. Mám veľmi rád svoju prácu, ale rodinu milujem. Preto sa snažím nájsť kompromis. V lete som si každý mesiac vybral dva týždne voľna pre rodinu. „Ďakujem ti Kristínka, že akceptuješ moju prácu, ktorá je aj mojím hoby.“
Máte nejaký voľný čas? Ako ho trávite? Čo domáce práce a kuchyňa?
K: Vo voľnom čase, čiže asi dve hodiny večer, buď píšem blog, pripravujem podklady na svoje tričká, ktoré fungujú pod značkou Koláčová, alebo len tak sedím a pozerám doblba. Respektíve do počítača a prezerám si napríklad módne stránky. To je môj relax. Filmy pozerávame minimálne na dvakrát, lebo vždy zaspím. A ešte zvyknem relaxovať pri vešaní bielizne. To je paráda!
J: Snažíme sa mať voľný čas. Ľudia si musia nájsť pre seba voľný čas. Čas na spoločné zážitky s rodinou.
Kristínka, kedy príde chvíľa na návrat do divadla a médií?
K: Pracujem vlastne už dávno. Približne dva, až štyrikrát do mesiaca odídem na pár hodín do práce. Ale vždy len vtedy, keď Juraj práve v práci nie je. No a divadlo? To netuším. To by som musela niečo nové naskúšať a na tak dlho si zatiaľ odísť od detí netrúfam.
Ak máme správne informácie, nie ste manželia. Prečo?
K: Áno, nie sme. Mne sa po rozvode nechcelo vydávať. Juraj to síce vedel, ale aj tak ma požiadal o ruku. Opýtal sa ma, či si ma môže nechať navždy. Povedala som, že môže. A tak si ma nechal. Občas ma chce síce vrátiť, ale potom ma uvidí ráno pokrčenú a strapatú a príde mu ma ľúto, takže sme ešte spolu. Ja si ho nechávam, lebo mi robí takmer každé ráno raňajky a to sa oplatí. Ak sa budeme naďalej ľúbiť a ak budú správne podmienky, vezmeme sa. Ale myslím si, že papier naozaj nie je potrebný. Skôr ide o romantický zážitok zbližujúcich sa ľudí. Navzájom sa predstavujeme ako muž a žena, hoci niektorí sa voči tomu ohradzujú, že nie sme zobratí. Ale, čo oni vedia o našom duševnom “zobratí sa”? Ak bude jedného dňa svadba, budeme ju dlho a do detailov pripravovať a budem taká tá klišé nevesta, ktorá si to strašne užije, až jej z toho „prepne“.
J: Dôvodov bolo viac. V prvom rade sme sa nechceli brať kvôli tomu, že sme otehotneli, hoci bábo (teda v tomto prípade bábätká) sme plánovali.
Ako ste sa vyrovnali s predchádzajúcimi vzťahmi?
K: S láskou, pochopením a humorom.
J: Za pomoci vodováhy (smiech)….
Ako dlho ste sa poznali, kým ste sa stali partnermi?
K: Tuším 24 hodín (smiech) ?
J: Kristínku som registroval dlhodobo. Veď, kto nie? (smiech).
Juraj, si obklopený dievčatami (z prvého vzťahu má tiež dcérku, pozn.). Čo obdivuješ na ženách všeobecne?
J: Obdivujem ženy, ktoré sú rozumné, vnútorne čisté a krásne. Vedia „blbnúť“ a hlavne vedia ľúbiť srdcom.
A čo tebe, Kristínka, lezie na mužoch na nervy?
K: Všetko predsa!
Pomenuj dve vlastnosti, ktoré by si doprial deťom po partnerke?
J: Ľúbenie a talent na výmysly.
A, naopak, ty po partnerovi?
K: Starostlivosť a lásku voči rodine. A takú tú vlastnosť “byť deckom, aj keď si už veľký”.
[dropcap type=“1″]F[/dropcap]Marieta Zuzíková, Martin Haburaj
[dropcap type=“1″]T[/dropcap] Petra Bernasovská a Ľudovít Jakubove
