Aj jedináčik dokáže “zapadnúť”…

Jedno, dve či tri? Čoraz častejšie zastupuje výraz rodičovstvo jediný potomok. Dôvodom sú ekonomické hľadiská, získavanie praxe v zamestnaní, rozbehnutá kariéra a budovanie vzťahov vo vyššom veku. To môže partnerov ovplyvniť nielen v plodnosti, ale aj v rozhodovaní o veľkosti rodiny.

Koľko je viac ako jedno a menej ako dve? Priemer počtu detí na jednu mamičku, ktorý v súčasnosti poukazuje na to, že jedináčik je „trendy“. Hoci pôrodnosť v posledných rokoch mierne stúpla, ešte stále sme sa nedotiahli v priemere na dve deti v rodine. A to ani po nedávnom rodičovskom boome, ktorý svetu doprial benjamínkov, najčastejšie v podobe tretieho dieťaťa.

Pri jednom sa strach a láska nededí

Keď pribudne do rodiny prvé dieťa, je to tak trochu „chaos“. Ako niečo, čo je po prvý raz. Málokto zrejme vstupuje do vzťahu v optimálnom veku na rodičovstvo s tým, že už vopred chce len jedno dieťa. „Osem rokov sme s rodičovstvom čakali. Najskôr vlastný byt, zázemie v práci a potom sa nám zrazu s dieťaťom nedarilo.
Nasledoval potrat a nakoniec aj operácia. Až polroka po nej som sa konečne dočkala radostnej správy o tehotenstve,“ hovorí Melinda. Svoje dieťa porodila po trinástich rokoch manželstva vo veku 38 rokov a viac neotehotnela. „Bolo to zvláštne. Pocit, že mám konečne dieťa, vo mne naštartoval zničujúci ochranný pud. Veľmi som sa o dcéru bála,“ vyznáva sa. Malá Nina má deväť rokov a Melinda pochopila, že ju viac nemôže dusiť vlastným strachom. „Na školské výlety som chodila s dcérou a jej triedou, rovnako na divadelné či fi lmové predstavenia. Do školy v prírode som ju nechcela pustiť. Nakoniec išla a ja som sa ubytovala vo vedľajšom penzióne,“ priznáva tzv. opičiu lásku. „Zbadala som sa až vtedy, keď sa deti začali Nine vysmievať,
že je rozmaznaný jedináčik. Poľavila som. A Nina sa postupne oťukala a nadviazala ďalšie priateľstvá.“

[pull_quote_center]Priveľa pozornosti môže byť na škodu. Nemotivuje dieťa k snahe a učí ho vnímať pozornosť okolia ako samozrejmosť.[/pull_quote_center]

Priveľa pozornosti škodí

Ľúbiť dieťa neznamená podsunúť mu všetko hotové a bez snaženia. Takáto starostlivosť o dieťa je zároveň najväčší atentát na jeho samostatnosť a schopnosť vedieť oceniť úsilie druhých. „Pečené holuby do úst nepadajú a neplatí, že ak niečo pre dieťa urobíme, automaticky to bude tak aj naopak, smerom k nám,“ hovorí klinická psychologička Slávka Pecárová. Priveľa pozornosti môže dokonca priniesť kontraproduktívny efekt. „Urobiť pre dieťa všetko bez najmenšieho vynaloženia snahy dieťaťa, znamená znevážiť vlastnú pozíciu a autoritu v očiach dieťaťa a naučiť ho, že je to samozrejmosť. Dokonca aj mimo rodiny,“ upozorňuje odborníčka. Že je to v skutočnosti tak, sa presvedčila aj Danka, mama dvadsaťročnej Emy. „Manžel ma presvedčil na jedno dieťa, aby sme mu mohli v živote všetko dopriať. Odmalička dcére splnil akékoľvek želanie a moje prípadné protesty odbil mávnutím ruky. Do tejto hry sa zapojili aj starí rodičia,“ opisuje prežitú realitu. Dnes má ich dcéra Ema byt v blízkom meste, striedavo študuje alebo pracuje, ale nikde sa dlho neohreje. Nerešpektuje nadriadených, v kolektíve chce vynikať a na rodičov sa obracia len vtedy, keď niečo potrebuje. „Vlastne sa obracia len na ocka. Nerada totiž počuje, že má robiť niečo inak,“ konštatuje Danka so smútkom v hlase.

shutterstock_114990223

Všetko môže byť aj inak

Jedináčikom sa všeobecne pripisuje „zhýčkanosť“. Z nej majú prameniť sebeckosť a chýbajúca empatia, neschopnosť fungovať v kolektíve. Ak by mali byť tieto vlastnosti v dnešnom trende jediného dieťaťa základom budúcej spoločnosti, bolo by to vážne. Nič však nie je len čierne alebo biele a byť jedináčikom
nie je choroba. „Práve naopak. Byť jediným znamená prijímať maximálnu pozornosť svojich rodičov.

[pull_quote_center]Partnerský vzťah dvoch jedináčikov je vraj rizikový scenár, ale nemusí byť katastrofou. Aj keď sa v ňom zrejme jeden z partnerov prispôsobuje viac.[/pull_quote_center]

Pokiaľ zvolia dospelí správny prístup, z jedináčika vyrastie vnímavý, rozhľadený a usilovný jedinec, dôsledný a vedomý si svojich kvalít. Tie rodičia pri ohľade na jediné dieťa stíhajú podchytiť,“ vyvracia fámy
odborníčka. Bez súrodeneckého vzoru sa ich socializácia začína neskôr ako u viacdetných rodín, ale nie je to podmienkou. „Je to spoločný znak jedináčikov, prvorodených detí i benjamínkov, vyrastajúcich medzi viacerými dospelými a dospievajúcimi,“ upresňuje Slávka Pecárová. „Keď sa deti dostanú medzi iné deti, postupne sa naučia medzi rovesníkmi fungovať. Dĺžka adaptácie závisí od výchovy, temperamentu a osobnosti dieťaťa,“ pripomína. Súrodenci spolupracujú, súťažia, vyjednávajú, robia kompromisy. Tieto zručnosti potom dokážu prenášať aj do iných vzťahov. „Bez súrodenca je dôležitá spoločnosť vrstovníkov
v záujmových krúžkoch s prítomnosťou kolegiality a súťaživosti, ale aj na ihriskách, v detských centrách, u susedov či príbuzných s deťmi,“ radí Slávka Pecárová.

JEDINÁČIK + JEDINÁČIK = ZÁSADNE JEDINÁČIK?

Pri ideálnom „zmanažovaní“ jedináčika v kolektíve sú samotárske, nadmieru „maznáčikovské“ či panovačné prejavy ojedinelé. Súžitie s dospelými členmi rodiny sa prejaví na jeho využívaní pozície najmladšieho a na dospeláckom vyjadrovaní, to sa však s vyzrievaním vytráca. V dospelosti sa nezriedka stanú tímovými hráčmi a viacnásobnými rodičmi. Napriek tomu nie je vylúčené, že ich partnerom bude jedináčik. Takáto dvojica sa podľa odborníkov „obrusuje“ dlhšie. „Jediný“ a „jediná“ sa učia rešpektovať a chápať prianie toho druhého. Čo sa môže a nemusí podariť. Ani pri počtoch detí to nie je vždy jednoznačné. „Manžel je o deväť rokov starší a v úvode známosti mi imponovala jeho vyzretosť. Až neskôr som zistila, že je jedináčik ako ja. A dominantnejší. Na rozdiel od mojich mali jeho rodičia viacero súrodencov, ale bez ideálnych vzťahov. A tak je manžel rád, že máme iba Sofinku,“hovorí úprimne Lýdia. Ich dcéra má trinásť rokov a druhé dieťa už neplánujú. „Nechali sme to na prírodu a tá nám dopriala jedno dieťa,“ priznáva. Ich život je usporiadaný, Sofi a má kopec
kamarátskych väzieb a primeranú výchovu. „Je to vyrovnané a usilovné dieťa a vzorne sa stará o svoju mačku už päť rokov,“ dodáva Lydka. Ako negatívum dvojgeneračného „jedináčikovstva“ vníma primalú rodinu. „Mamu už nemám. Našou rodinou je stará mama, otec a manželovi rodičia,“ hovorí priamočiaro. Už to ale nezmení. „Moje manželstvo je o.k. a všetko predsa nemá nik,“ dodá s presvedčením na záver.

Ako na jedináčka?

Pracujte s výhodami! Doprajte dieťaťu seba a spoločné aktivity. Dajú mu pocit zázemia, jedinečnosti a istoty.
Nezabudnite chváliť i „haniť“ podľa zásluh. Neobdarúvajte bez zásluh a dajte len na jeho veku a peňaženke primerané želania. Sprostredkujte mu svoje zážitky z detstva. Je dobré, ak vaše dieťa vie, že ste boli tiež dieťaťom. Jeho želania mať súrodenca nenechajte bez povšimnutia. Vysvetlite mu situáciu bez náznakov obhajoby a sľubov. Eliminujte nechcené! Dieťa má byť zdravo sebavedomé. Nezabúdajte na to zo strachu pred rozmaznaním, dôležité sú pravidlá pre obe strany „hracieho poľa“. Doprajte mu spoločnosť rovesníkov a prepotrebný ruch okolo neho. S pocitom šťastia a uznania, možnosťou zdravého súťaženia a obrusovania sa medzi rovesníkmi bude adaptabilnejšie. Učte ho deliť sa – vždy je s kým, vedieť počúvať – vždy je koho, i hovoriť – nik nevidí do duše druhého. Majte trpezlivosť s jeho adaptáciou v kolektíve. Raz môže byť veľmi obľúbené!

[pull_quote_center]Aj jedináčik má mať zdravé sebavedomie. Nebrzdite ho len preto, lebo sa bojíte pečiatky „jedináčik“![/pull_quote_center]

[dropcap type=”1″]T[/dropcap] Katarína Kopcsányiová