Prvé cesty do škôlky často bývajú pre rodičov veľmi náročným obdobím. A nielen pre nich. Mnoho detí je vo veku okolo 3 rokov prvýkrát dlhšiu dobu odlúčených od rodičov. Deti, ktoré sa stretávajú s kamarátmi od malička, majú pri nástupe do škôlky výhodu. Ako obdobie nástupu do škôlky zvládnuť tak, aby rodič i dieťa boli v kľude ? A ako s deťmi o celej situácii hovoriť?
Mnoho psychológov a psychologičiek sa v 20. storočí zaoberalo psychológiou dieťaťa, opisovali ich vývoj a stanovovali normy. Margaret Mahlerová, psychologička, opísala vývojové fázy detí do 4 rokov, týkajúce sa odlúčenia od rodičov a ich cestu k nezávislosti, samostatnosti.
V prvej fáze, ktorá trvá do 2 mesiacov, sa dieťa zaoberá len sebou samým – fáza autistická. Rieši iba základné uspokojenie potrieb. V druhej, symbiotickej fáze, ktorá trvá do cca 18 mesiaca, dieťa vníma seba ako súčasť matky. Až okolo 1. roku si začína uvedomovať seba samo, meno a pod. Okolo 2 roku života už je dieťa schopné byť bez matky. Avšak až okolo 4. roku je dieťa dostatočne samostatné na to, aby krátkodobú neprítomnosť matky zvládlo a neprežívalo ako traumu. J. Bowlby nazval ako „istú“, (najzdravšiu) väzbu takú, kedy sa dieťa vo veku 1-2 rokov hrá v kľude v prítomnosti matky. Ak sa matka vzdiali, je rozrušené. Jej návratom sa zase upokojí.
Z tohto dlhšieho úvodu je zrejmé, že reakcia 3 a 2 ročných detí na neprítomnosť matky (napr. pobytom v škôlke) v podobe plaču je adekvátna a normálna. Dieťa neprítomnosťou matky môže cítiť neistotu a tú mu treba odstrániť v podobe istoty a bezpečia. Ale ako?
Čo robiť, ak dieťa pri nástupe do škôlky plače?
1.) V prvom rade treba ho pochopiť. Dieťa vstupuje do cudzieho prostredia, kde nikoho nepozná. My samy, keď nastupujeme do nového zamestnania, sme nervózni a často si so sebou berieme niečo pre nás známe, napr. v podobe fotky manžela či detí. Majme preto pochopenie pre ich strach i reakciu.
2.) Ak má dieťa staršieho súrodenca, či kamaráta, ktorý už do škôlky chodí, dohodnite sa s učiteľkami, aby dieťa na chvíľu prišlo, s prostredím sa oboznámilo v ich prítomnosti a s kamarátmi sa zahralo. Učiteľky v škôlkach sú väčšinou ústretové a chápavé, určite sa s nimi dá dohovoriť, aby ste s dieťaťom niekoľkokrát prišli a vo vašej prítomnosti sa s prostredím zoznámilo.
3.) Určite pre Váš lepší pocit pomôže, ak si škôlku vyberiete sami. V dnešnej dobe sú rôzne možnosti, nielen klasické škôlky, ale napríklad lesné škôlky, či škôlky zamerané na rozvoj cudzieho jazyka.
4.) Niektorí rodičia volia formu odmien. Dieťa má v pokoji prejsť z rúk rodiča do rúk učiteľky. Tento spôsob sa veľmi neodporúča. Dieťa tak dostáva informáciu o tom, že by malo potláčať svoje pocity a vyhovovať druhým. V dospelosti to môže viesť k tomu, že dieťa bude veriť tomu, čo hovoria ostatní a nie svojim pocitom.
5.) Niekedy vyskúšate všetko možné a dieťa napriek tomu pri príchode do škôlky plače. Aj to je v poriadku. Aj my sme niekedy smutní a potrebujeme si poplakať len tak. Možno Vaše dieťa nevie inak vyjadriť smútok, že Vás na pár hodín opúšťa, ako plačom. V takom prípade mu ten priestor doprajte, dovoľte mu posmútiť si. Iste sa to za pár dní zlepší a dieťa si na nový režim a prostredie zvykne.
6.) Najdôležitejší bod. Často, keď deti plačú, rodičia volia metódu strčiť dieťa za dvere a odísť rýchlo preč. Alebo ho prehovárajú, že už je veľké, že sa nepatrí plakať, bola by to hanba. Alebo porovnávajú (pozri Anička aká je šikovná, ako to pekne zvládla i bez plaču). Neodporúčam žiadny z týchto postupov. Rodič tak po dlhšej dobe môže docieliť ticho, ale za cenu, že dieťaťu dá informáciu o tom, že je neschopné, pretože to nezvláda.
V súčasnej dobe sa presadzuje komunikovať s dieťaťom ako s parťákom a nie malým dieťaťom. Divili by sme sa, koľkým rodičom nenapadne tá základná vec, ktorou je – opýtať sa dieťaťa samotného, prečo plače, čo mu chýba, čo potrebuje. Najzásadnejšie odporúčanie zo všetkých teda je, urobiť si pred cestou do škôlky, alebo deň vopred dostatok času a dieťaťa sa opýtať, prečo plakalo, čo by potrebovalo.
Niekedy potrebuje len dlhšie zostať v náručí mamy, aby nabralo odvahu a silu, niektoré dieťa zasa potrebuje ochranný a známy predmet, napríklad v podobe plyšovej hračky. Nie je výnimkou, že deti plačú, odmietajú ísť do škôlky napríklad kvôli obedu, pretože im nechutí. Nehanbite sa osloviť pani učiteľku a dohovoriť sa s ňou, že Vaše dieťa bude jesť len polievku a zvyšok obedu doma (pretože to tak chce). Nenechajte sa rušiť v dlhšom lúčení s dieťaťom, len preto, že pani učiteľka to vníma inak (dieťa od matky nechce a má pocit, že Vám tak pomôže).
Autor článku: Andrea Machálková, psychologička
