Deti už hneď po narodení nastupujú do procesu osamostatnenia sa od rodičov, ktorý pokračuje až do dospelosti. Nie je však výnimkou, že prebieha celý život. Malé dieťa je na rodičoch či najbližších osobách závislé a je to tak správne. Kedy je to však za hranicou? Kedy sa z dieťaťa môže stať závislý a nesamostatný dospelý človek?
Začneme závislosťou dieťaťa na rodičovi, potom prejdeme k závislosti rodiča na dieťati. Kedy je to v poriadku a normálne? Ako taká závislosť vzniká?
Okolo 8 mesiaca života dieťaťa sa niečo zmení. Predtým ho mohol strážiť či chovať aj cudzí človek a dieťa sa nebálo, no zrazu stále plače a upokojí sa iba v náručí najbližšej opatrujúcej osoby. Toto je absolútne bežná forma závislosti dieťaťa na rodičovi a prejavuje sa v rôznej intenzite rôzne dlhú dobu (v závislosti na type temperamentu dieťaťa). Toto obdobie je spojené so separačnou úzkosťou. Dieťa si buduje stabilný vzťah k najbližšej osobe, je teda nevyhnutné, aby odlúčenie v tejto dobe netrvalo dlho. Prítomnosť najbližšej osoby v čase, kedy sa dieťa cíti neisté, v ňom vytvára pocit, že svet je bezpečné miesto a že sa môže na svojich najbližších spoľahnúť a dôverovať im.
Závislosť dieťaťa po rozvode
Je pochopiteľné, že menšie dieťa bude po odchode jedného z rodičov úzkostlivejšie, pretože má strach, že stratí aj toho druhého. Neprítomnosťou napr. otca dieťa tiež vyžaduje viac pozornosti od matky. Je to absolútne prirodzené, u dieťaťa by sa však nemali objavovať ďalšie pridané problémy ako napr. regres (dieťa sa vývojovo vráti naspäť, napr. v podobe pomočovania), odmietanie potravy a pod. V tomto prípade vám dieťa oznamuje, že je toho na neho veľa a je potrebné sa obrátiť na odbornú pomoc.
Kedy je teda závislosť nezdravá?
Nezdravá závislosť, či už sa prejavuje v správaní rodiča, či dieťaťa, zvyčajne vychádza z chybného správania rodičov k dieťaťu.
Dieťa ako partner rodiča
Tento problém sa môže vyskytnúť u oboch rodičov, u matiek však býva o niečo častejšie. Rodičia sa rozvedú, rozídu sa v zlom a nekomunikujú spolu. Ten, kto má dieťa vo výhradnej alebo čiastočnej starostlivosti, sa na dieťa upne a stane sa pre neho zdroj radosti a najbližšou osobou, ktorej sa začne zdôverovať. Menšie dieťa (do cca 12 roka) však má právo na slobodný, bezstarostný život plný hier a detského sveta. Rodičom je však zaťahované do problémov dospelých, ktorým nerozumie. Žiadne dieťa nechce vidieť svojho rodiča trápiť sa a tak sa snaží pomáhať, odbremeniť mu – stáva sa jeho jediným, jedinou, na koho sa môže spoľahnúť, všetko mu povedať.
Už toto správanie zo strany rodičov je nezdravé a napomáha obojstrannej závislosti. V dospelosti sa emócie voči rodičovi menia, ale povinnosť byť tu pre rodičov zostáva. V takom hlbokom vzťahu, kde matka tvaruje prvotné predstavy syna o vhodnej partnerke, či otec u dcéry, nemá nová partnerka miesto a ani šancu. Zo základného a takto hlbokého vzťahu rodiča a dieťaťa, hoci dospelého, sa dá ťažko vymaniť. Takto vychovaným dospelým často chýba náhľad na situáciu. Preto niet divu, keď napríklad v dueli partnerka vs. matka víťazí matka.
Ako môžem ako partner túto situáciu riešiť?
,,Priateľ každý deň telefonuje s matkou.“ ,,Matka k nám chodí do domu, kedykoľvek sa jej zachce, upratuje nám tu a priateľ jej na to nič nepovie. Dokonca ma spolu za chrbtom ohovárajú.“ Také bývajú časté sťažnosti žien, ktorých priateľ je vlastne priateľom aj ich matky. Je to, ako keby sa žena delila o svojho priateľa ešte s jednou ženou.
Preberte s vašim partnerom vaše stanovisko, váš náhľad na vec. Odporúčam hovoriť o tom, ako sa cítite, hovoriť o konkrétnych situáciách, ktoré vám vadia.
Neobviňujte. Základom je, aby získal partner náhľad na svoju situáciu, všímal si, aké sú zdravé vzťahy medzi rodičmi a čo už je za hranicou. Vy sami svojho partnera nenamotivujete prehováraním, je potrebné, aby si to začal všímať sám a sám na sebe začal pracovať. Zoberte ho k priateľom, kde môže pozorovať vzťah rodičov k deťom. Môžete tiež využiť záujem svokry vo svoj prospech. Ak nejde o duševne chorú osobu, môžete sa s ňou skamarátiť, získať zaujímavé rady napríklad do kuchyne či získať super pani na stráženie.
Dieťa sa chce osamostatniť, rodič mu to však nechce dovoliť
Deti nepotrebujú manuál na to, ako sa stať samostatnými bytosťami. Nikto im nehovorí, aby začali chodiť, loziť, sami sa kŕmiť. Prirodzene sa stavajú na nohy, berú lyžičku do ruky a pokúšajú sa napodobňovať svoje okolie. Úlohou každého rodiča je vychovať samostatného človeka, ktorý je schopný fungovať v spoločnosti a začleniť sa do nej. Puberta je taký ďalší krok do samostatného života. Pubescent skúša bláznivé veci, má opačné názory ako jeho rodičia, pretože hľadá a zisťuje, čo k nemu patrí a čo sa mu páči, čo chce žiť a čo nie. Je potrebné, aby dieťa v rámci zdravia a spoločenských noriem tieto skúsenosti zbieralo.
Nie je však nezvyčajné, keď príde rodič k psychológovi, sťažujúc sa na zhoršenie známok svojich detí, zakrývajúc svoju závislosť na dieťati a strach z vypustenia ho do sveta starostlivosťou. Častokrát si to rodičia ani nedokážu priznať, či túto skutočnosť vidieť. Je to tiež pochopiteľné. Predtým sa dieťa zverovalo rodičom, chodilo za nimi pre rady a tie sú pre pubescenta teraz nepotrebné a trápne. Rodič sa cíti nepotrebný, zahanbený, zisťuje, že ako autorita už nie je uznávaný ako predtým. Dieťa dodávalo rodičom pocit potrebnosti, moci, autority a bolo osobou najbližšou. Uvedomme si, že puberta je len ďalší krok k samostatnosti (úloha každého rodiča je vychovať samostatnú, na rodičoch nezávislú bytosť). Rodič častokrát reaguje nevedome, v rozpore (chce, aby jeho dieťa bolo samostatné, ale zároveň je zdrojom jeho sebavedomia atď.). Tak môžeme prehliadnuť za zdanlivo prirodzeným záujmom rodiča o dieťa (nechcem ťa pustiť na diskotéku, pretože sa o teba bojím, syn má samé štvorky, poraďte, ako ho zvládať, aby sa učil lepšie) závislosť.
Ak rodič chce, aby jeho dieťa išlo do sveta odvážne a nebolo vystrašené, musí ho od určitého veku pustiť. Pustením mám na mysli nechať ho robiť svoje chyby (pripomenúť mu učenie, príp. aj dôsledky, keď sa učiť nebude, že prepadne. Nemá však cenu stáť u 14-ročného tínedžera a strážiť ho, či sa učí. Ak prepadne, zažije horkosť toho, učiť sa všetko znova, posmech mladších študentov a pod.). Ďalej dovoliť mu mať svojich priateľov a tajomstvo, aj svoje súkromie a prijať fakt, že vzťah sa mení. Rodič prestáva byť autorita, ale s pribúdajúcim vekom priateľ. Ono sa to potom preklopí a potomok sa znovu môže na rodičov obracať pre radu (napr. v tehotenstve, v záhradníčení a pod.).
Uvedomujte si teda, akého človeka chcete pustiť do toho veľkého sveta. Či nesamostatného, ktorý na vás síce bude závislý, vy sa budete cítiť potrební, ale za cenu, že vám ho každý potenciálny partner vráti, čiže vychováte človeka, ktorý si nebude schopný vybaviť dokumenty na úrade. Nechajte deti robiť chyby a ponechajte im svoje súkromie, priateľov. Ak je pre vás ťažké prijať fakt, že už pre vaše deti nie ste tak potrební, skúste sa viac orientovať na koníčky či prácu. Nájdite zdroj uznania, moci i radosti niekde inde (a ideálne v sebe). Začať môžete cvičením, tancom či zapísaním sa do meditačných kurzov.
Autor článku: Andrea Machálková, psychologička
