Máme doma roztomilé uvravené 2-ročné dievčatko. Donedávna boli jej najobľúbenejšími otázkami “Aký? Aká Aké?”, teraz je to už všetkým rodičom dobre známe “Prečo?” Toto obdobie je veľmi čarovné, no aj tak niekedy nevládzem neustále sa zamýšľať nad odpoveďami.
Nebolo to tak dávno, čo ju takmer dva týždne trápila črevná viróza. Kvalitná, aj s horúčkami. V tom čase sa z nášho veselého dievčatka stalo smutné a ufňukané stvorenie. Aj trpezlivý rodič by mal čo robiť. Na očiach jej bolo vidieť únavu a vyčerpanie z choroby. Po pár najťažších dňoch, keď sa už vládala ako-tak hrať, vyšli sme von na terasu trochu sa pohojdať a rozveseliť. Za normálnych okolností je to jej najobľúbenejšia činnosť vonku, pri ktorej jej napadá množstvo nových myšlienok, múdrostí, spomienok a kopec otázok. Ale v ten deň iba mĺkvo sedela, nechala sa hojdať, ani sa na mňa neusmiala. Bolo ticho, po ktorom často priam bažím. No vtedy som si uvedomila, ako veľmi som už na jej nekonečné “aký, aká aké a prečo” zvyknutá. A že mi jej detská zvedavosť vlastne chýba. Nevedela som sa dočkať, keď bude zase fit, veselá, usmiata a nekonečne zvedavá. Po krátkom čase sa znova dostala do formy a asi aj ona cítila, že potrebuje dobehnúť zameškané. Rozprávala, zamýšľala sa, potom znova rozprávala, až z nej vyšli napríklad aj tieto múdrosti:
V jedno krásne slnečné popoludnie, keď sme si trochu spolu čítali a rozprávali sa o mužských fúzoch. Slnko nám svietilo do tvárí.
“Tato má fúzy, dedo má fúzy, strýko Tomi má fúzy, ale dievčatá fúzy nemajú.”
“Mamka má fúzy.”
“Nie, mamka je dievča a dievčatá fúzy nemajú. Tato má fúzy.”
“Má aj mamka, tu máš fúzy, aha,”
a ukázala na moje chĺpky nad ústami.
A keď sa náš tato o pár dní holil v kúpeľni, rozhodla sa ho pozorovať a ja som sa za rohom
o sebe opäť dozvedela novinu.
“Tato, čo robíš?”
“Holím sa. Fúzy si holím. Tu, pozri.”
“Aj mamka si holí fúzy.”
“Mamka si holí nohy.”
“Nie, fúzy.”
Takto som sa dozvedela, že pre mňa nastal asi najvyšší čas navštíviť kozmetičku alebo si tie údajné fúzy oddepilovať v pohodlí domova, potajme, skôr ako si ich všimne môj muž. Tak úprimne, chĺpky nad hornou perou má každý, sú tam aby nám pot nevtekal rovno do úst, ale nikdy som si nevšimla, že by boli extrémne nápadné. A to mám doma nejedno zrkadlo. Niektoré aj dobre osvetlené. Kde sa to v tej detskej hlave berie? Aby toho nebolo málo, o pár dní neskôr som sa dozvedela, že mám vemená, pretože krava, koza aj ovca majú vemeno, z ktorého ide mliečko a my máme doma malú sestričku, ktorú mamka tiež kŕmi mliečkom. Veru, dvoch rokov som sa veľmi obávala, vzdorovitý strašiak číha z každej druhej internetovej stránky, no že okrem problémov s hnevom bude doma aj takto veselo, som netušila. Úprimne sa môžem priznať, že si toto obdobie užívam naplno.
[dropcap type=“1″]M[/dropcap]Katarína Havrilová
