Na trhu je veľa takzvaných „ženských“ časopisov. Prečítaš si občas niečo v takomto (ukázal som mu predošlé číslo Mamama) a niečo poučné vzal k srdcu ?
No, je pravda, že ja veľa časopisov nečítam, a teda ani im veľmi nedôverujem, lebo viem, čo píšu o mne, koľko je tam nepravdy a bulváru. A poučné či som si zobral….? (smiech ) asi nie, určite nie…
Poďme k materstvu: myslíš si, že keď sa žena stane matkou, zmení sa?
Áno, má už predsa väčšie skúsenosti a zrelšie názory na svet. Všetci, keď sme starší a skúsenejší, strácame pohľad cez ružové okuliare mladosti a bezstarostnosti. A keď si prečítaš, tak v každej príručke k materstvu píšu, že dávajte si pozor, aby ste muža neodstavili na druhú koľaj. Ale na toto väčšinou ženy zabúdajú a všetko sa zrazu točí okolo toho malinkého, čo v podstate chápem, ale my, otcovia na druhej koľaji, tým potom dosť trpíme.
Kariéra verzus materstvo. Sú ženy, ktoré sa vzdávajú kariéry a idú na materskú. Ale u vás si bol na materskej ty…
Áno, je to pravda, pri Timurkovi. Dokonca aj novinári ma používali ako taký reprezentačný prvok, že nie je hanba, keď je chlap na materskej, ale je pravda, že ja som to urobil z vypočítavých dôvodov. Mal som jeden mesiac tri premiéry a jednoducho som to nestíhal. Tak mi moja žena, právnička, poradila, aby som požiadal o predĺženú rodičovskú starostlivosť. Dnes sa to už tak volá, nie materská. Timurko mal vtedy dva roky a ja som do jeho troch rokov bol s ním doma, hlavne kvôli tomu, aby som mal dosť voľna a stihol sa pripraviť na hranie a filmovanie. A pre moju mamu so svokrou som sa stal tretím dieťaťom. Varili, obsluhovali naše deti a ja som sa vždy pri nich zviezol. Ľahko mi bolo byť na rodičovskej- materskej. Ale je pravda, že máš k dispozícii plienky, ktoré sa zahadzujú, mokre servítky. .. Všelijaké drobné „konzervy“ bez konzervačných látok s detskými kašičkami, čo sa len trošku zohrejú, takže by to aj taký priemerne zručný chlap mal zvládnuť.
Je doba informačných technológií. Mladé rodiny nájdu všetko na internete. lenže informácie sú protichodné. Vieš si vybrať, čomu môžeš dôverovať?
Jáj, tak to je ťažko povedať, lebo len za môj krátky život, napríklad vajíčka raz boli užitočné, neskôr škodlivé. Raz ti povedia, choď na slnko, inokedy je to zas nezdravé. Všetko sa mení! Dôverujem asi tomu, čo je dlhodobo osvedčené a vyskúšané, ale ani to nemusí platiť navždy. Mení sa to. Veď dokonca sa kedysi aj cigarety propagovali, všade sa fajčilo. Dnes je to úplný nezmysel. Ani ja už chvalabohu päť rokov nefajčím. Na to som hrdý a tí, čo fajčia, sú pre mňa „smradoši“. Nechápem, ako som mohol 35 rokov znepríjemňovať život druhým okolo mňa….
Herectvo v rodine. Čítal si deťom rozprávky?
Pravdaže áno. Ale tým, že som bol veľmi málo doma, to ostalo viac na mamu. Ja im čítam len občas, ale mne neveria, lebo si vymýšľam, mením slovíčka, alebo aj príbeh a oni sa chichocú, tešia, ale pritom opravujú: Takto to má byť!
Keby si mal porovnať svoje detstvo a detstvo svojich detí, je niečo, čo si si preniesol zo svojho detstva, čo si sám zažíval?
Bolo to iné detstvo. Čo bolo? Zopár hračiek, nejaká knižka maximálne, kamarátov sme stále otravovali, že treba niečo vymyslieť…. Vtedy vlastne televízory ešte len začínali. Dnes, počítač, telefón v ruke, tablet… Máš problém odtiahnuť ich od techniky. Naopak, ja ich musím presviedčať, keď chcem s nimi čosi zažiť. „Nóóó, dóobre….“ Oni sú radšej každý sám vo svojej izbe pri počítači. Ale skúsil som. Vravím: Timurko poď, ideme púšťať šarkana. On sa díval, ako na bláznov, ako so svokrou – chudera ona má ešte aj operovaný kĺb, beháme po lúke a pokúšame sa dostať šarkana do vzduchu. Mal vtedy asi päť rokov, ruky vo vreckách a vraj: „Tato, moc ti to nejde, poďme domov, tu je zima! “ (smiech).
Vplyv povolania rodičov na deti. Váš Timurko hrá v seriáli, je po otcovi? A Tamarka po mame? Dáva nejaké právne rady?
( smiech) No, je trošku právnička, taká ochrankyňa je Tamarka. Ak náhodou nastane malý problém, ona vždy obhajuje mamu a Timurko je na mojej strane. Vidíš, to som si až teraz uvedomil ( s hrdosťou).
Ako hodnotíš Timurove herecké počiny?
On chodí aj do Ludusu, učí sa hrať divadlo a urobil konkurz do seriálu. Zatiaľ sa mu tam celkom darí, ono to ani nemala byť nejaká veľká postava, ale oni sami telefonovali, či mu môžu písať viac.
Prišiel niekedy s tým, že tati, poradíš mi?
Tie prvé scenáre som si aj prečítal, povedal som mu také všeobecné rady, čo ako pred kamerou funguje. Jemu píšu tú postavu tak na vážno a preto hovorím: vieš, hľadaj si momenty, kde sa môžeš usmia, aby si nebol stále taký namosúrený. Hľadaj si takú chvíľku, aby to bolo pestrejšie, farebnejšie. Takéto drobnosti… Ale keď sem-tam vidím kúsok nejakej časti, musím povedať, že som milo prekvapený. My sme mali úplne iné podmienky. Obraz sa natočil, všetci sme si to pozreli, režisér povedal, čo je správne, čo nie a išlo sa to znova. On nemá šancu sám seba vidieť, nikto mu k tomu až tak veľa nepovie, sú radi, že sa nepomýlili a že môžu ísť na ďalší obraz. Na jeden obraz je 20 minút aj s oblečením aj s prelíčením. Pri takejto rýchlosti, keď niekto pôsobí na obrazovke prirodzene, tak klobúk dolu.
Samozrejme, že verejnosť ťa vníma ako osobnosť československej obrazovky, filmu a divadla. Iste to chápu aj staršie deti, veď majú 14 a 12, ale vníma to tak aj ten najmenší?
Vníma. Ba aj to, že Timurka ľudia poznajú. Minule dokonca manželka prišla domov, že ju oslovili: „Vy ste mamička toho Timura,“ nie manželka toho Maroša Kramára, takže už to prechádza naňho. A mám pocit, že päťročný Marko mu aj trošku závidí, že už by sa aj on chcel niekde producírovať (smiech).
Keď sa pozrieme na svoju mladosť, mal si predstavu o tom, ako by mohla vyzerať tvoja žena, tvoja rodina, tvoje deti ?
Nie, nie. Ja som bol vyznávač slobody. Žil som si taký veselý život. Potom sme sa stretli s Nataškou a asi sedem rokov s prestávkami sme sa kamarátili, frajerili. A potom nejako, bez plánovania, prišla Tamarka. Ženil som sa až v štyridsiatke, dosť neskoro.
Keby si si mal zafilozofovať o obdive k ženám…?
Tak v prvom rade, mne sa vždy ženy páčili a obdivovať na nich možno všeličo. Vedia byť milé, prítulné, vedia byť pohotové, vedia robiť veľa vecí naraz, čo vraj my nedokážeme…. Aj keď ženské poprsie potvrdzuje, že dokážeme myslieť na dve veci naraz (smiech). A keď to generačne posunieme, mama. Mama tá ti všetko odpustí, vždy má na teba čas a venuje ti to, čo nikto iný.
A naopak, existuje niečo, čo ti na nich prekáža? Myslím globálne.
Ani neviem. Možno občas nejaká prehnaná starostlivosť, alebo zvedavosť. Alebo vieš čo, globálne? Že majú vždy pravdu! Teda, aspoň si to myslia (smiech).
Považuješ ženy za dobré vodičky? Necháš sa zviezť?
To by som nerozdeľoval. Proste je dobrý a zlý vodič. Prvých päť minút sledujem vodiča, jedno, či je žena, či je muž a potom, ak je dobrý, okamžite zaspávam.
Keby si mal svojim deťom dopriať niečo zo svojho detstva, čo by to bolo?
Ja svojim deťom prajem, a nielen svojim, aby mohli prežiť život bez vojny. Veď sa pozrime len na Ukrajinu, je to veľmi blízko, preľakol som sa. To, že sme zažili komunizmus, to stále nebola vojna. Takže toto by som chcel. Aj keď to znie to trošku pateticky, ako miss pri súťaži, ale my sme v podstate šťastná generácia. Naši rodičia a starí rodičia prežili niektorí aj dve.
——————————————–
Keby si vašim deťom mal vybrať jednu svoju a jednu manželkinu vlastnosť, ktoré by to boli?
Po manželke, aby boli rozumné, chytré, ona má výbornú pamäť a prehľad. Aj ja si pamätám, veď texty si musím, ale ak stretnem človeka v inom prostredí, už mám chaos a neviem si to dať do súvislostí. Ona si hneď vie zaradiť, čo, kto, s čím a ako súvisí. Je právnička, všetko má na sekundu vyrátané. To by som rád, aby mali po mame. No a po mne, keby mali nejakú tú ľahkosť bytia. Taký nadhľad, slobodné myslenie. Asi v tom zmysle, že nikam sa nedá prísť neskoro. …I keď nerád chodím neskoro, ale aby neboli v strese.
Otázku pod čiarou, dostanú obaja partneri a sme zvedaví, či sa zhodnú.
[dropcap type=“1″]T[/dropcap] Ľudovít Jakubove – Mravec
