Rozhovor Mravca s Mravcom :-)

Časopis Mamama sa práve naštartoval. Ako sa ty najlepšie naštartuješ každé ráno?

Buď príjemným prebúdzaním, keď vstanem prvý, rozkukám sa, ktorá ako spí, čo ma dnes čaká… To je také pomalé štartovanie, ktoré sa po hygiene, rannej vode (občas s citrónom) a neodmysliteľnom teletextovom skontrolovaní výsledkov NHL, končí pri počítači a dobiehaní restov zo včera. Niečo robím a čakám, kedy vstane prvá naša dáma, čo bude potrebovať. Ak vstane prvá mladšia, zamestná ma to viac.               Ak večer už naozaj nevládzem, alebo sa vrátim domov po polnoci a ráno treba niečo dokončiť, dopísať, odoslať, dodržať termín, vtedy sa mi aj sníva nejaká robota a veci s ňou súvisiace. Už sa budím s dávkou adrenalínu, a čert vie ako to funguje, ale vždy to tak akosi na poslednú chvíľku stíham. Ponáhľam sa, aby som mohol oddychovať a oddychujem, lebo viem, že aj tak sa budem musieť náhliť. To je ďalší štartovací variant. A to som už  naznačil aj tretiu možnosť: Zopárkrát sa stalo, že my sme ešte ráno podreimkavali a Johanka, naša 11-ročná, nám pripravila raňajky do postele. Vtedy sa  naštartovať jednoducho netreba…

Čo mala a čo ti dala tvoja mama, na čo nikdy nezabudneš?

Moja mama….naša mama! Často na ňu spomínam, lebo už nie je medzi nami.  Je mi veľmi ľúto, že zo svojich vnúčat mohla do náručia zobrať iba najstaršiu Veroniku. To je moja dcérka, dnes už dospelá, z prvého manželstva. Johanka, Eliška a Maťko – to je bratov syn, sa narodili, až potom. Takže dúfam, aj keď nemôžem povedať, že som veriaci človek, že ich pozoruje odkiaľsi zhora. A je na ne hrdá. Ja som totiž na ňu veľmi hrdý. Naučila ma mnoho a to aj doslova, aj obrazne. Bola učiteľka, a keďže Divín, odkiaľ pochádzam, nie je práve veľkomesto, učila ma. Sprvu iba výtvarnú , ale na záver základnej školy aj matiku a fyziku. Bola to taká tvrdá ruka školy. A prísna, ak to bolo treba, bola aj doma. Ale aj láskavá. Naučila ma poriadku, od nej viem, čo je to úcta k starším a asi aj tie rodinné putá, ktoré sa snažím pestovať a preniesť na deti, mi vštepila ona. Aby som však neopomenul otca, bolo to určite aj z jeho strany.

Mal si v detstve predstavu, akú chceš v budúcnosti manželku a koľko detí budete mať?

Mňa také “blbosti “nezaujímali. Chlapci majú iné predstavy o budúcnosti. Možno práca, možno rodina, v takom všeobecnom vnímaní. Ale nikdy som nemal predstavu o šarvancoch a dievčinách behajúcich po dvore a už vôbec som nerozmýšľal nad partnerkou, či nebodaj manželkou. Dokonca ani vtedy, keď sa prejavili prvé náznaky pubertálnych lások. Až neskôr, v čase, keď už ľudia spolu nielen chodia, som si začal uvedomovať, že asi  takto by to mohlo byť, aké asi záväzky to prinesie. Ak sa to podarí, môžu byť aj deti. Ale – aké budú? … hlavne nech sú zdravé. Myslím, že najprv treba človeka spoznať, chcieť a dokázať s ním žiť, až potom si uvedomíme, či to je vysnívaný partner.

Foto: Milan Illík
Foto: Milan Illík

Naplnili sa ti detské sny?

Ťažko povedať, keďže som ich nemal. Ale ak to mám porovnať s akýmisi hmlistými predstavami, tak nad očakávanie.

Ako ti zmenilo život narodenie detí?

Je to zvláštne, lebo na rozdiel od teba, ja som už dcérku mal. Ona k nám chodila, takže dieťa pre nás nebolo niečo celkom nové. Ale novorodenec, ktorému sa zrazu všetko prispôsobuje, zmení chod každej domácnosti. Priestorovo (usporiadanie v byte), časovo .. Hlavne prioritu má zrazu ten najdôležitejší človek na svete. Musím skonštatovať, že som rád, že si nezačala rozprávať v množnom čísle: Papali sme, cikali sme, ideme sa kúpať… takže zmeny veľmi, veľmi významé, ale v norme.

Bol si aj pri pôrode?

Áno. Veľmi významný zážitok! Ak je správne pomenovanie ,,pozitívny šok”, tak to je ono. Na jednej strane zmes napätia a radosti, na druhej snaha pomôcť rodiacej matke. A cítil som obdiv, obrovský obdiv k nej. Hlboko sa klaniam všetkým matkám!

Nevystrašilo ťa to veľmi?

Myslím, že skôr úcta je to správne slovo. Strach sa objavol len v momente, o čom mamička nemá ani potuchy, keď si gynekológ a primárka vymieňali pohľady smerom k zariadeniu, ktoré pomôže dieťatku na svet. Našťastie, nebolo ho treba použiť. A potom malá obava, aby bolo všetko, ako má byť.

Je niečo, čo ženám závidíš?

Dobrých chlapov!  … ale nie. Vážne: Občas také to volanie dieťaťa. Vždy je prvé Mama! alebo Mamama! Za závisť to však nemožno považovať.

situácie, kedy by si chcel byť v ženskej koži?

Ani neviem. Napriek tomu, že je to už dnes taká bulvárno-obligátna otázka, nikdy som o tom nerozmýšľal. Skôr, keď som bol nešťastne zaľúbený, kládol som si otázku: načo sú na svete muži aj ženy? O koľko by to bolo jednoduchšie, keby sme boli všetci rovnakí. Mali by sme omnoho menej starostí. Ale možno aj radostí. Napríklad dotýkať sa ženskej kože.

Ako najradšej trávite spolu voľný čas?

Spolu. A občas oddelene. Ja sa v posledných rokoch oddeľujem pri návšteve obchodov, mamina pri ľahkom športovaní (napr. bicykel, alebo korčule), ale vcelku je to vždy fajn, ak sme spolu. Lyže, dovolenky, výlety.

Teraz tvoja Eliška 4 Zapisuješ si jej najkrajšie výroky? Ktoré si pamätáš?

Nie všetko sa podarí nafotiť, či natočiť kamerou, tak som začal zapisovať pri Johanke. Je to výborné, mať na ploche počítača folder XY hovori. Za všetky, citát od Elišky: ,,Mám pkrásné šatičky. To mi priniesol ješko!”  Johanka: ,,Ježiško!” Eliška: ,,Áno. A je pichavý. Pich-pich.”

Máš plány do ďalekej budúcnosti, alebo si človek, ktorý žije prítomnosťou?

Nemyslím si, že žijem prítomnosťou, ak je to v zmysle istého ľachtikárstva. Myslím, že to už mám za sebou, z čias rokov devätdesiatych. Ale ak by chcel odo mňa niekto nejaké konkrétne plány, to tiež nie. Viem, že chcem ešte cestovať po svete s mojou ženou a bez detí. Možno, ak sa dohodneme, presťahovať sa do domu na vidiek, ale to sú len také hmlisté vízie. Môže to byť,ale nemusí.

Čo by si chcel ešte v živote skúsiť?

V roku 1995 som mal autonehodu, po ktorej som sa, vďaka vyššej moci a lekárom, vďaka láske mojich blízkych a túžbe žiť, vrátil do života. Odvtedy nemám ambície niečo skúšať. Stačí mi žiť tak, aby som neobťažoval svoje okolie.

[dropcap type=”1″]F[/dropcap] Milan Illík, autor titulnej fotografie

[dropcap type=”1″]T[/dropcap] Ľudovít Jakubove – Mravec