„Zvláštnu dobu žijeme,“ hovorí Roman, lebo odkedy sa s manželkou Petrou o radostnú novinu delia už aj s okolím, reakcie sú extrémne: „Buď má niekto prehnanú radosť, až si poviem, neteš sa toľko, veď to nečakám s tebou, alebo ľudia zvážnejú a vidím, ako si v duchu vravia: Katastrofa!“
Roman, našťastie, vníma otcovstvo, manželstvo a rodinný život inak. „Ženil som sa ako tridsaťpäťročný, žiadny mladý nevybúrený chalan, ktorý ešte nevie, čo chce. A mal som vzor aj v rodičoch, viedli ma k zodpovednosti a rodinnému životu. Prišlo to vtedy, keď som na to bol pripravený.“
Aj muž má biologické hodiny
Celkom pripravená na to ale ešte nebola Romanova o desať rokov mladšia manželka Petra. Začalo sa jej práve dariť v profesii grafickej dizajnérky. Navyše pôsobila ako artdirektorka časopisu v Prahe a Roman hral v divadle a v televízii v Bratislave. „Chodili sme spolu päť rokov, manželia sme boli tri roky, a jej ešte stále netikali biologické hodiny,“ tvrdí Roman. Jemu vraj tikali už dávno! A tak začal budovať rodinné hniezdočko. „Manželka sa rozhodla podať v časopise výpoveď, v ten deň si urobila tehotenský test, a dve čiarky definitívne rozhodli, že prišla bývať za mnou na Slovensko.“
[pull_quote_center]Môžete si o sebe myslieť, že ste na otcovstvo pripravený najlepšie na svete, dve čiarky na tehotenskom teste sú vždy krásny šok. „Tiež som ho dostal. Povedal som si – tak, a je to tu! To, o čom som sníval, je tu! Utekal som do lekárne kúpiť ďalšie testy a telefonicky som inštruoval ženu, aby veľa pila, pretože som to chcel vidieť na vlastné oči. Potreboval som to vedieť stopercentne. A ona sa len smiala. Vtedy som si bol istý, že náš život sa zmení, že budeme spolu, že budeme mať dieťa.“[/pull_quote_center]
Bude to dievčatko
Moderná technika umožňuje kedysi nemožné. Svojho nenarodeného potomka vidíte vďaka ultrazvuku, už aj 3D, k obrazu vám primiešajú aj hudbu a domov si nesiete dévédéčko s hodinovým filmom o vašom ešte nenarodenom bábätku. „A tak sme sa dozvedeli, že to bude dievčatko.“ Vivien sa prihlásila na svet presne v určenom termíne. Manželia Pomajbovci sa rozhodli, že ich prvé dieťa sa narodí v Prahe, v rodisku mamičky Petry.
„Prvé je prvé, takže aj ty chodíš so ženou na školenia, celá rodina sa učí dýchať. A prvé dieťa, to znamená všetko to najlepšie – najlepší gynekológ, najlepšia nemocnica, najlepší pôrod. A všetko so ženou riešiš – kde a aký pôrod? S epidurálkou, alebo bez…“ spomína Roman.
Človek mieni, osud mení
Voľba padla na luxusnú pôrodnicu v Prahe – Podolí. Každá matka tam rodí v samostatnej izbe. „A povedia vám, ako to celé bude vyzerať – tu bude stáť ocko, tu bude mamička, tu si vyberiete hudbu… A budúca matka a otec sú spokojní, lebo vedia, ako to bude prebiehať, a že všetko bude v poriadku.“ V tejto nemocnici absolvovali Pomajbovci aj všetky kurzy, ale podpísali tam aj vyhlásenie, že ak by bola pôrodnica plná, pôjde mamička rodiť do inej.
„A táto situácia nastala,“ smeje sa Roman. O pol noci poslali ešte Pomajbovcov z pôrodnice domov, že prišli predčasne, mamička ešte nie je pripravená. O pár hodín ale pripravená bola, len už nemali voľné miesto. „Zmocnila sa ma panika,“ hovorí Roman. „Tak ty si spokojný, vezieš si ženu ako na hotové niekam, kde to poznáš, kde vieš, ako to celé bude vyzerať – kde bude stáť ocko, kde bude mamička, aká bude hrať hudbička… a zrazu zistíš, že nič z toho nebude!“
Rodííímééé!
Roman mal pocit, že zlyhal. Vtedy manželka zachovala duchaprítomnosť a rozhodla: Ide sa do nemocnice v Motole. „Sadli sme do auta a začali hľadať nemocnicu v Motole. Ja som šoféroval, moja žena pomedzi kontrakcie navigovala. A tak sme išli riadnymi obkľukami. Keď sme to našli, ja som na nemocničnom príjme namiesto toho, aby som sa slušne pozdravil, predstavil, začal zvoniť na zvonček a ručať: Rodííímééé!“
Našťastie, v nemocnici v Motole pracuje na gynekológii Petrina teta Rúža, ktorú už ostatní rodinní príslušníci telefonicky informovali, že sa tam Pomajbovci rútia.
Pozrite sa, moja dcéra
Nakoniec sa ukázalo, že mali čas ešte ďalších päť hodín. Toľko ešte mamičku pripravovali na pôrod. „Obskakoval ju zohraný tím profesionálov, a keď to už naozaj vrcholilo, zrazu všetok personál zmizol, lebo vraj majú akútny prípad. Mne povedali: Nech tlačí – a odišli. Bál som sa, cítil som sa bezmocný. Keď sa lekári vrátili, videl som, ako vychádza hlavička a mohol som prestrihnúť pupočnú šnúru. Ale najviac si pamätám, keď naše dievčatko zrazu zabalili a kamsi odniesli. Prepadol som panike, aby mi ju tam niekde nevymenili! Nevedel som, či zostať pri žene, alebo utekať za dieťatkom. Lenže o chvíľu už Vivinku priniesli, priložili k prsníku a bolo všetko v poriadku. Je to už vyše päť rokov, a pamätám si to, akoby to bolo dnes. Dali ma do zeleného plášťa, dieťa v náručí, odfotili nás, a tú fotografiu chceš v tej chvíli ukázať celému svetu: Pozrite sa, mne sa narodilo dieťa!“
Noemi je Bratislavčanka
Druhá dcérka sa už Pomajbovcom narodila v Bratislave. Noemi si vraj pred troma rokmi dávala s príchodom na svet trochu načas, veľmi sa jej nechcelo. A rozdiel bol aj v tom, že ju na svet privádzala pani doktorka. „Nebolo to také dramatické, v ružinovskej nemocnici nás už čakali a všetko išlo ako po masle.“
A pretože je podľa Romana jeho manželka Petra na materstvo stvorená, čo považujú za veľký dar, nevidia dôvod netešiť sa opäť z rozrastajúcej sa rodinky. Roman je komik, a preto je aj jeho show Ocko vtipná divadelná „záležitosť“ o otcovstve. Hovorí o tom, že uspávať, prebaľova, kŕmiť a v noci vstávať k svojmu dieťaťu pristane aj mužovi. „Mňa otcovstvo zmenilo. Ale tá zmena bol proces, v ktorom som zistil, že sa naplnilo moje poslanie, moje bytie, a veľmi ma to upokojilo. Naplnil sa zmysel môjho života, ktorým vždy bola šťastná rodina.“
[dropcap type=“1″]F[/dropcap]Milan Illík, autor titulnej fotografie
[dropcap type=“1″]T[/dropcap] Oľga Belešová
