Deň, keď som sa stal otcom – Bolo to ako vo filme

Pred dvomi rokmi, niečo po štyridsiatke, sa stal po prvýkrát otcom najznámejší slovenský knihomoľ, neúnavný propagátor literatúry a muž s príjemným mikrofonickým hlasom Jozef Dado Nagy. S manželkou Andrejkou sa tešia z dvojročného syna Olivera.

Foto: Magdalena Wirth
Foto: Magdalena Wirth

Dado bol práve na literárnom festivale v Prešove, keď mu manželka avizovala, že ho po návrate domov čaká darček. “Tešil som sa na niečo pekné, materiálne,” hovorí  sebe vlastným humorom. “Mali sme s Andrejkou takú peknú tradíciu, že mi kreslievala komiksy a v nich odovzdávala rozličné odkazy. Vystupoval som v nich väčšinou ako hrdinská postava, máme tých kreslených príbehov za plnú škatuľu. Preto sa aj správa o našom prírastku do rodiny dostala ku mne na jednom takom komiksovom stripe. Bolo to príjemné prekvapenie. Odvtedy ale na kreslenie komiksov nemáme čas,” dodáva.

[pull_quote_center]Nie nadarmo mi Andrejka hovorí, nech si pekné okamihy synovho detstva vychutnávam, pretože celé to uletí a ani sa nenazdáme  a bude chriakať z električky,” smeje sa Dado.[/pull_quote_center]

Rodinná tradícia

Pre introverta zvyknutého na špecifické životné tempo, ležérne pyžamové dni s knihou v posteli, či pravidelné gastronomické semináre s priateľmi, znamenala správa o príchode malého človiečika aj isté obavy. “Uvedomoval som si, že vstup dieťaťa do nášho života bude znamenať koniec môjho pokoja. Vždy som si hovoril, že na dieťa ešte nie som zrelý, a asi je dobré, že to prišlo až po štyridsiatke. Nakoniec, môj otec ma mal až v päťdesiatke, takže ide tak trochu aj o rodinnú tradíciu,” vysvetľuje Dado.

Ako väčšina rodičov, aj Dado a Andrejka chodili na všetky zdravotné prehliadky, zostavovali zoznam mien, nakupovali detské vecičky, postieľku, kočík a neskôr už vedeli aj to, že v brušku je Oliver. “Všetko je podrobne zdokumentované a máme aj videozáznam, kde nám Oliver na svojom prvom mediálnom vystúpení priamo z matkinho brucha vyplazuje jazyk. Nie nadarmo mi Andrejka hovorí, nech si tie pekné okamihy jeho detstva vychutnávam, pretože celé to uletí a ani sa nenazdáme  a bude chriakať z električky. A na tom už nič pekné ani príjemné nebude,” smeje sa Dado.

Foto: Magdalena Wirth
Foto: Magdalena Wirth

Nebolo to šup-šup

Pôrod je vraj u Nagyovcov doteraz jednou z ústredných rodinných tém. Andrejka má totiž pocit, že ho Dado zľahčoval. Z jeho pohľadu sa však správal presne podľa toho, ako ich učili na rodičovskom kurze. “Keď to prišlo, Andrejky sa zmocnila panika, že niečo nie je v poriadku. Povedal som si – ja panikáriť nebudem. Na kurze nám povedali, že to, čo vyzerá ako kontrakcie, môže byť často falošný poplach. Preto som ju upokojoval, že o nič nejde, čo ju ešte viac znepokojovalo.” Nakoniec ale do pôrodnice išli, Andrejku si tam nechali, Dada poslali domov, vraj to ešte pár hodín potrvá. A on odišiel… O piatej ráno ho zobudil telefonát, nech sa do pôrodnice ponáhľa. “Človek už má z filmov o pôrode určitú predstavu, takže z tohto pohľadu sa pre mňa dialo približne to, čo som aj očakával. Predstavoval som si dokonca, že na mňa bude žena kričať a nadávať mi… a ona sa iba mračila. Nepáčilo sa jej, že som s ňou nezostal po celý čas. Muži z toho diania bývajú rozrušení, moja mama doteraz spomína, ako si môj otec zabudol dať z hlavy dolu klobúk, ale ja som nijako zvlášť rozrušený nebol. Bolo to príjemné, bol tam celý personál, bolo tam teplo, Andrejka kričala, bolo to šup-šup… Lenže Andrejka má pocit, že týmto opisom pôrod zľahčujem, a že to rozhodne šup-šup nebolo.”

Tato, nespi!

Oliver sa narodil v nedeľu ráno. “Keď mi ho ukázali, povedali: Veď to je celý tato, celý tato! Bol taký guľatý, bacuľatý, ale sestrička dodala: Nebojte sa, to mu nezostane, deti sa veľmi rýchlo menia. A mala, chvalabohu, pravdu,” konštatuje otecko.

[pull_quote_center]Máme aj videozáznam, kde nám Oliver na svojom prvom mediálnom vystúpení priamo z matkinho brucha vyplazuje jazyk.[/pull_quote_center]

Pri svojej práci s literatúrou bol Dado zvyknutý byť cez deň doma sám. Manželka v zamestnaní, mal svoj pokoj. Lenže zrazu v tom pokojnom domove zavládlo nebývalé vzrušenie. “Kým bol Oliver ešte bábätko a mamička sa chcela vyspať, lebo celú noc buntošil, brával som si ho ráno na červený gaučík v obývačke, čítal som si pri ňom a on si pri mne mrnčal. Lenže, čím bol väčší, tým menej sa to dalo. Tak som ho zaujal tým, že sme si na tom gaučíku akože čítali spolu. Pozerali sme si obrázky, to bola naša spoločná aktivita.” Tá chlapcom zostala dodnes. Vypestovali si pravidelný večerný čítací rituál, ktorého sa dvojročný Oliver už sám dožaduje. “Umývame si spolu zuby, potom si ideme spolu pozrieť knižku a väčšinou aj spolu zaspíme. Teda – väčšinou ja skôr ako on,” hovorí Dado. “S poslednými stránkami ja už zatváram oči, on mi ich ešte rúčkou roztvára a hovorí: Tato, nespi! Potom ale pochopí, že toho už zo mňa veľa nevyžmýka a zaspí aj on.”

Pár hodín pre seba

Rola otca sa javí Dadovi ako veľmi komplikovaná.  Otec je totiž väčšinu času zamestnaný nejakými úplne inými záležitosťami, sústredí sa na svoju prácu, po ktorej by chcel vypnúť. Zároveň však chápe, že matka je celý deň s dieťaťom, čo je tiež poriadne vyčerpávajúce a ocenila by, keď príde otec domov, aby mala aspoň chvíľu sama pre seba. Chce vypadnúť z toho blázinca, ale aj muž by potreboval byť sám a oddýchnuť si od pracovného kolotoča…

“No… zvykol som si teraz veľmi skoro vstávať, prehodil sa mi životný rytmus,” vyhodnotil situáciu Dado. “Bol som kedysi zvyknutý byť dlho do noci hore, ale teraz bývam večer taký unavený, že je rozumnejšie ísť spať rovno s dieťaťom. A ráno, keď ešte spí, to je jediný čas, keď mám pár hodín sám pre seba a niečo urobím.”

[pull_quote_center]Mali sme s Andrejkou takú peknú tradíciu, že mi kreslievala komiksy a v nich odovzdávala rozličné odkazy. Preto sa aj správa o našom prírastku do rodiny dostala ku mne na jednom takom komiksovom stripe.[/pull_quote_center]

Oliver, navyše, už začína byť chlapcom do partie. “Celkom rád varím, tak varí so mnou. Pritiahne si sám stoličku k sporáku a povie: Ja chcem vyprážať. Alebo povie: Ja chcem krájať. Tak mu dám nožík, cuketu síce krája do čudesných tvarov, ale navediem mu ruku. Robím si nádeje, že aspoň variť ho naučím, lebo neviem, čo iné. Vlastne – chodili sme si spolu kopať loptu.”

Keď vyrastie

Mnohé dnešné deti to už vo veľmi rannom veku ťahá k počítaču. Dado má k nemu pracovne rezervovaný vzťah a preto dúfal, že jeho syn bude v tomto smere trochu ďalej. Zatiaľ to ale vraj tak nevyzerá. “On miluje autá a všetko, čo s nimi súvisí. Mám pocit, že keby sme ho posadili za volant, už teraz to bez problémov odšoféruje. Ak by teda dosiahol na pedále. Mamička mu ale stále hovorí: Ty budeš lekár! Asi cíti, že by bolo dobré mať niekoho, kto sa o nás postará. Oliver si to už ale tak osvojil, že keď ho niekedy za niečo hrešíme a poúčame ho, má pre nás pohotovú odpoveď: Neboj sa, ja som lekár! Je to veľmi odzbrojujúce konštatovanie.”

Spočiatku sa teda cítil Dado príchodom malého človiečika do rodiny trochu vyrušený. Dnes si pochvaľuje, ako mu pred očami rastie parťák a pekný vzťah so synom si vychutnáva. “Je to veľmi krehký vzťah, pozerám sa na neho, ako pekne ležká. Takmer trojročný chlapec by už možno mal spať sám vo svojej izbe, ale my ho ešte chceme mať pri sebe. Nám by chýbal.”

[dropcap type=”1″]F[/dropcap]Magdalena Wirth, autorka titulnej fotografie

[dropcap type=”1″]T[/dropcap] Oľga Belešová