Dobré súrodenecké vzťahy však nie sú samozrejmosťou. Súrodenec môže byť najbližším priateľom, spojencom, ale aj sokom či rivalom. To, akým smerom sa bude vzťah medzi súrodencami vyvíjať, ovplyvňuje množstvo faktorov od vekového rozdielu medzi deťmi až po individuálne osobnostné charakteristiky každého z nich.
Nezanedbateľný vplyv na budovanie zdravých súrodeneckých vzťahov má bezpochyby aj rodičovská výchova. Akým chybám by sa teda mali vyhnúť rodičia vo viacdetnej rodine?
Nedodržiavanie poradia súrodencov
V súrodeneckej postupnosti má každé dieťa právo na svoje miesto, ktoré sa odvíja od poradia narodenia. Prvorodené dieťa zaujíma prvé miesto, druhorodené druhé a tak ďalej. Problém nastáva, ak rodičia odoprú niektorému z detí jeho miesto v súrodeneckej postupnosti a prisúdia ho ďalšiemu dieťaťu. Medzi súrodencami potom dochádza k boju o moc, ktorý môže ochromiť nielen ich vzájomný vzťah, ale aj fungovanie celej rodiny. Ako teda deti poznajú svoje miesto v systéme rodiny? Určite nie podľa lásky. Tú rodičia delia medzi deti rovnakým dielom. Zachovávanie poradia súrodencov v systéme rodiny je najlepšie viditeľné cez práva a povinnosti detí. Staršie dieťa má spravidla viac povinností (napr. pomáhať pri domácich prácach, dohliadať na mladších súrodencov…), za ktoré mu však prislúchajú aj väčšie práva (napr. môže byť dlhšie vonku, chodí neskôr spať, trávi viac času pri PC…).
Problém najčastejšie nastáva, ak je vekový rozdiel medzi súrodencami veľmi malý, ak je prvé dieťa zdravotne znevýhodnené alebo medzi súrodencami, kde je starší chlapec a mladšie dievča, keďže dievčatá sa v detstve vyvíjajú o niečo rýchlejšie. Druhý súrodenec v týchto prípadoch často vývinovo predbehne toho staršieho a rodičia urobia chybu, ak mu prisúdia aj prvenstvo v rámci rodinného systému.
Oberanie staršieho dieťaťa o výhody
Pre staršie dieťa, ktoré vyrastalo ako miláčik rodiny, je príchod ďalšieho súrodenca pomerne náročnou zmenou. Psychológovia hovoria dokonca o tzv. syndróme detronizácie, pri ktorom staršie dieťa trpí tým, že je obrazne povedané zosadené z trónu mladším súrodencom. Rodičia môžu tento pocit nechtiac v dieťati umocniť tým, že ho oberú o výhody a vysvetľujú to príchodom bábätka do rodiny. Často sa napríklad stáva, že s narodením mladšieho dieťaťa musí starší súrodenec opustiť rodičovskú spálňu a presťahovať sa do vlastnej izby, pretože s rodičmi spí bábätko. Alebo staršie dieťa musí nastúpiť do škôlky, pretože mamička sa musí venovať tomu mladšiemu. Ak sú takéto zmeny v rodine nutné z praktických dôvodov, dieťaťu by mali byť vysvetlené nezávisle na príchode súrodenca. Ideálne je ak sa aj zrealizujú ešte predtým ako sa bábätko narodí. Dieťaťu treba vysvetliť, že je už veľké a preto bude tráviť čas s kamarátmi v škôlke alebo sa začne postupne učiť zaspávať vo svojej izbičke. Užitočné je pridávanie povinností spojiť s pridávaním výhod. Dieťa napríklad začne spávať vo svojej izbe, ale môže chodiť spať o polhodinu neskôr alebo mu rodičia dovolia pozerať pred spaním rozprávku.
Porovnávanie
Porovnávanie detí je vo všeobecnosti nesprávne. Oveľa častejšie sa však deje vo viacdetných rodinách, kde súrodenci ponúkajú rodičom viac podnetov pre hľadanie analógií a vyzdvihovanie predností niektorého z detí. Niektorí rodičia sa mylne domnievajú, že porovnávaním vzbudia v deťoch súťaživosť a motivujú ich k lepším výkonom. Opak je však pravdou. Deti, ktorým hrozí zlyhanie v porovnaní so súrodencom, sú spravidla úzkostnejšie, čo ich v konečnom dôsledku vo výkonových úlohách diskvalifikuje. Porovnávanie a následné súperenie navyše významne narúša vzťah medzi súrodencami, vedie k rivalite a vzájomným nepriateľským postojom.
Opomínanie individuality dieťaťa
Rodičia, ktorí majú viac detí, často skĺznu k tomu, že im vytvárajú akúsi spoločnú súrodeneckú identitu. Deje sa tak najmä u mladších detí, medzi ktorými sú menšie vekové rozdiely. Môžete ich potom počuť hovoriť vety ako „Moje deti sú šikovné. Moje deti nechcú pozerať rozprávky. Moje deti neposlúchajú.“ Každé dieťa je pritom jedinečné a rodičia by nemali na tento fakt zabúdať. Ak sa deti začnú cítiť len ako súčasť skupiny, budú sa z nej snažiť nejakým spôsobom vyčleniť. A najjednoduchšie ako na seba upútať pozornosť rodiča je začať robiť problémy. Dieťa napríklad začne byť hlučné, bije svojich súrodencov alebo rozbíja hračky. A to len preto, aby si rodičia konečne všimli iba jeho.
Existujú pritom dva veľmi jednoduché spôsoby, ako môžu rodičia predchádzať tomu, aby sa ich deti cítili medzi súrodencami prehliadané. Po prvé, rodičia vždy oslovujú svoje deti krstnými menami a nehovoria im „deti“. Po druhé, rodič si nájde čas, ktorý strávi s každým dieťaťom individuálne. Postačí, ak každému dieťaťu venuje večer 15 minút pri rozhovore a raz za čas si naplánuje aktivitu iba s ním, bez ostatných členov rodiny.
Prílišné angažovanie sa do súrodeneckých vzťahov
Súrodenecké konflikty sú úplne normálnou súčasťou rodinného života. Rodičia robia chybu, ak sa snažia každý spor usmerniť, zažehnať, prípadne vyriešiť. Ak je to možné, najlepšie je do škriepok medzi súrodencami vôbec nezasahovať a nechať ich, aby si nedorozumenia vyriešili sami. Ak sa už rodič rozhodne vstúpiť do súrodeneckého konfliktu, mal by byť trénerom, nie rozhodcom. Môže uľahčovať vyjednávanie medzi deťmi, pomôcť im hľadať riešenia, povzbudzovať ich k spolupráci a nachádzaniu kompromisov. Škodlivé je, ak sa stavia do pozície, z ktorej rozhodne v prospech niektorého z detí. Výsledkom je pocit krivdy na strane druhého súrodenca a narušenie vzťahu.
Neuznávanie negatívnych emócií detí
Súrodenci sa vo vzájomnej interakcii učia veľmi dôležitej zručnosti – zvládaniu vlastných negatívnych emócií. Keď je dieťa nútené súperiť, deliť sa, čakať alebo spolupracovať, môže zažívať hnev, zlosť, smútok, sklamanie či frustráciu. Dôležité je, aby sa naučilo, že takéto emócie sú súčasťou vzťahov, je možné ich prežiť, spracovať, prípadne nejakým spôsobom prejaviť. Dôležité preto je, aby rodičia negatívne prežívanie u detí nepotláčali. Mnohí rodičia zvyknú hovoriť vety ako „Nemôžeš sa hnevať len preto, že ti zobral hračku.“ Prečo by sa však dieťa nemalo nahnevať, ak mu niekto vezme to, čo je jeho, to, čo práve chce alebo potrebuje? Rodičia by v súrodeneckých sporoch mali naopak uznať emóciu dieťaťa. Stačí povedať napríklad „Viem, že sa teraz hneváš, pretože ti zobral tvoje autíčko.“ Možné je však usmerniť správanie dieťaťa, ktoré je reakciou na hnev. Napríklad naučiť dieťa, že keď sa na niekoho hnevá, nezačne ho hneď udierať alebo kopať. Môže skúsiť napríklad vyjednávanie alebo dohodu. Predtým ako rodičia začnú výchovne usmerňovať správanie dieťaťa, mali by vždy vyjadriť pochopenie jeho prežívaniu.
Autorka článku je psychologička
