Otcovstvo je pre muža jeden z dôležitých míľnikov na jeho ceste životom a veľa mužov definitívne mentálne dozrie až vtedy, keď naučia svoju ratolesť bicyklovať, strieľať zo vzduchovky, prípadne prvýkrát idú spolu do nákupného centra pre domácich kutilov. Podľa mnohých teórií úloha otca začína až vtedy, keď je dieťa schopné chodiť a trocha rozprávať, iné teórie dokonca tvrdia, že otcovstvo začína vo chvíli, keď dieťa prestane nosiť plienku. Áno, až vtedy je vhodné, aby sa o výchovu dieťaťa začal starať aj muž a nič netušiacej ratolesti predviedol, čo sa sám v živote naučil: napríklad založiť oheň, vymeniť žiarovku či vyliezť na strom.
Sú však situácie, ktorým sa pri výchove dieťaťa nedá vyhnúť a pre muža predstavujú zážitok horší ako vytrhávanie chlpov z nosa. Tu je niekoľko z nich, aj s návodom, ako ich zvládnuť bez toho, aby ste sa zbláznili vy, vaša manželka alebo deti.
Problémy v škôlke
Je bežné, že muž vodí deti do škôlky, prípadne chodí pre ne. Je to tradičná deľba práce medzi mužom a ženou, ktorá zároveň určuje, kto sa stará o zvyšok: žena. Platenie šekov, stráženie rôznych termínov, výmena ušpinených teplákov a komunikáciu s personálom vykonávajú ženy, pretože muži by to jednoducho nezvládli. Dosvedčia vám to aj vychovávateľky v materských školách, podľa ktorých väčšina mužov, ktorí dostanú otázku: „Zúčastní sa vaše dieťa škôlkárskeho výletu do zoo?“ sa zatvári začudovane až dementne a všetci sa zmôžu na ťažkopádnu artikuláciu tejto odpovede: „Neviem, o toto sa stará manželka.“
Takže muž, spoliehajúci sa na každodennú rutinu dovozu či odvozu, sa jedného dňa dočká prekvapenia, ktoré by neprial ani svojmu najväčšiemu nepriateľovi: v škôlkárskej šatni, kam vkročí, aby prezliekol svoju ratolesť a potom ju odviezol domov, ho čaká akási pani. S čudným výrazom v očiach sa ho spýta, či je pán ten a ten a keď muž prisvedčí, pani naňho vychrlí celú ťažobu svojho života: ona si vyprosí, aby jej Aničku (Jožka, Betku či Lukáša) bilo (strkalo, opľúvalo, oblievalo čajom) jeho nevychované dieťa! Muž je zaskočený a povie, že o ničom nevie. To len prileje olej do ohňa a neznáma pani zdôrazní, že to nebolo prvýkrát, že to nebola náhoda a že ona má dávno zistené, že za všetko môže jeho nevychované dieťa a dosvedčiť to môžu aj vychovávateľky a riaditeľka škôlky!
Čo sa dá v takejto situácii robiť? Len ponížene skloniť hlavu a prisľúbiť nápravu, pretože konfrontácia s matkou cudzieho dieťaťa na posvätnej škôlkárskej pôde nikdy neskončí dobre. Nikdy!
Tu je teda niekoľko rád, ako takúto krízovú situáciu zvládnuť, vyhnúť sa poníženiu a nestratiť pred svojim dieťaťom pozíciu najlepšieho otca na svete.
Prvá možnosť: Kedykoľvek vojdete do škôlky, tvárte sa ako hluchý, resp. hluchonemý. Vytlačte si niekoľko kartičiek s nápisom: „Prepáčte, ale som postihnutý hluchotou. Ak mi chcete niečo povedať, napíšte to a pošlite na adresu…“ Hrať hluchého však chce isté schopnosti a celé vám to môže pokaziť práve vaše dieťa. Okrem toho ženy, ktorých záľubou je sťažovať sa v škôlkach na cudzie deti, sú vysokoodolné voči akémukoľvek cudziemu postihnutiu a hluchota-nehluchota, tak či tak si vypočujete všetko, čo vám chcela povedať o vašom nevychovanom dieťati.
Druhá možnosť: Keď vás v škôlke osloví neznáma matka, okamžite vytiahnite z vrecka mobil a povedzte: „Prepáčte, toto musím vybaviť.“ Potom priložte mobil k uchu a tvárte sa, že riešite nejaký ťažký pracovný problém, pričom schmatnete svoje dieťa, vybehnete s ním von, nastúpite do auta a zmiznete. Neznámej matke tak zostanú len oči pre plač a sťažovať sa môže kde len chce.
Tretia možnosť: Neodporujte. Neklaďte odpor. Nehádajte sa. Nebuďte útočný. Nežiadajte konfrontáciu pred zástupcom škôlky a detským psychológom. Tvárte sa, že dotyčnú sťažovateľku počúvate, majte empatický výraz a chápavo prikyvujte, medzitým prezlečte svoje dieťa, zoberte ho za ruku a potom nahlas a zrozumiteľne povedzte: „Mám pocit, že o toto sa stará moja manželka.“
Dotyčnú zrejme v tej chvíli postihne mozgová mŕtvica a vy môžete aj s dieťaťom pokojne odísť domov ako víťaz.
[dropcap type=“1″]T[/dropcap]Dušan Taragel
