,,Spravila si si tehotenský test?“, spýtala sa ma kamarátka na narodeninovej oslave jej dcéry. Pokrútila som hlavou. O pár hodín som dostala menštruáciu. Myslela som si, že o mesiac sa nám to určite podarí. Ani vo sne by ma nenapadlo, čo všetko budeme musieť zvládnuť.
Od oslavy prešlo 6 rokov a ja som stále nebola tehotná. Mali sme za sebou nespočetné množstvo vyšetrení, absolvovala som rôzne gynekologické zákroky, dvakrát sme boli na umelom oplodnení. Všetko bezvýsledne.
Keď som po treťom umelom oplodnení uvidela na tehotenskom teste 2 čiarky, spravila som si ich ďalších šesť. Všetky boli pozitívne a ja som od radosti skoro vyskočila z kože. Okrem radosti som však cítila aj strach.
Moje tehotenstvo prebiehalo, viac menej, bezproblémovo. Keď skončili ranné nevoľnosti a bublinka v mojom brušku rástla, začala som si tehotenstvo užívať. Gynekológ bol s priebehom spokojný a my sme sa prehupli cez 3. mesiac. Verila som, že najhoršie máme za sebou.
Ako veľmi som sa mýlila, som pochopila v polovici 20. týždňa tehotenstva, 21. júla. Bol večer a práve som vyšla zo sprchy. Zrazu som pocítila tlak v podbrušku, začula som šplechnutie a podo mnou sa objavila veľká mláka plodovej vody. Pocítila som taký strach, ako nikdy predtým. Zvreskla som na manžela, ktorý zahĺbený do futbalového zápasu zareagoval až na tretie zavolanie. Keď s frflaním vošiel do kúpeľne, rýchlo pochopil čo sa stalo. Pomohol mi obliecť sa a naštartoval auto.
Do 20 minút sme boli na pohotovosti. Sestrička mi urobila test Temešváryho roztokom, ktorý bol pozitívny. Ultrazvukové vyšetrenie odhalilo, že mi odtiekla takmer všetka plodová voda a hoci sa doktorka snažila byť empatická, rúcal sa mi svet. ,,Srdiečko bije veľmi slabo, ste ešte vo veľmi nízkom týždni tehotenstva, potrat, musíme počkať kým začnú kontrakcie, musíte porodiť, cisársky rez“, pamätám si iba útržky jej monológu. Spomínam si, že som doktorku prosila, aby naše bábätko zachránila a potom len, ako ležím na izbe. Preplakala som celú noc.
Sestričky sa u mňa striedali vždy s rovnakou otázkou: ,,Začali sa vám kontrakcie? Krvácate?“ No nič sa nedialo. Ráno ma sestrička odviedla na vyšetrenie k primárovi. Ten mi počas sona povedal vetu, na ktorú nezabudnem do konca života: ,,Vám už nikde nikto nepomôže“. Vo mne však pri pohľade na monitor skrsla iskrička nádeje. Srdiečko nášho dievčatka stále bilo.
Hneď ako som sa vrátila na izbu, začala som googliť. Neverila som tomu, že neexistuje spôsob, ktorý dokáže nášho drobčeka zachrániť. Zistila som, že v Ružinovskej nemocnici v Bratislave pôsobí pán docent, ktorý dokáže zalepiť plodové obaly. Podpísala som reverz a volala mužovi, že ideme do Bratislavy. Bola som rozhodnutá, že ak existuje aj minimálna šanca zachrániť naše dievčatko, musím sa o to pokúsiť.
Lekárovi na príjme som vysvetlila, čo sa stalo. Počas vyšetrenia ma schladil vetou: ,,Žiadny zázrak nečakajte!“ a poslal ma na 9. poschodie na II. gynekologicko-pôrodnicku kliniku, kde ma hospitalizovali.
Pán docent prišiel za mnou na ďalší deň. Bol priamy a úprimný. Povedal, že potrebuje výsledky vyšetrení od môjho gynekológa, že musí zasadnúť konzílium lekárov, ktorý náš stav posúdia i že ak zákrok vykoná, budem musieť do pôrodu dodržiavať prísny kľudový režim. Vysvetlil mi, že dieťatko sa narodí predčasne. Môže zomrieť počas tehotenstva, aj tesne po pôrode. Môže sa narodiť s deformitami a rôznymi postihnutiami. Nechal mi čas na rozmyslenie. No s manželom sme ho nepotrebovali.
Keď prišiel na druhý deň, povedala som, že zákrok chceme. Deň pred zákrokom v Národnej transfúznej stanici pripravili ,,lepidlo“ z mojich krvných doštičiek. Amniopatch mi robili približne týždeň potom, ako ma hospitalizovali. Nebudem hrdinka, bolelo to a na izbe som musela ležať 24 hodín bez postavenia sa. No okamžite by som do toho išla opäť. Domov ma prepustili na ďalší deň.
Môj život sa obmedzil na posteľ, kúpeľňu a záchod. Každé dva týždne sme chodili do Bratislavy na rizikovú poradňu. Bolo to psychicky náročné, no bola som nesmierne vďačná, že bojujeme ďalej. Dni a týždne ubiehali a počas poradne v 30. týždni tehotenstva nás pán docent odporučil na poradňu do pôrodnice s Perinatologickým centrom, kde som mala bábätko priviesť na svet.
Na ďalšiu kontrolu sme teda išli tam. Bola som v 32. týždni a všetko nabralo rýchly priebeh. Prijali ma v pondelok a v piatok už bolo naše slniečko na svete plánovaným cisárskym rezom.
Keď mi vtedy lekárka povedala, že zajtra rodíme, lebo dieťatku hrozí v brušku infekcia, takmer som prepadla záchvatu paniky. No dnes, 2 mesiace po pôrode, som nesmierne šťastná, že som lekárom dôverovala. Sledujú nás viacerí špecialisti, cvičením podporujeme psychomotorický rozvoj a nie každý deň je ľahký, no ja som dokonale spokojná.
Kto to neprežije, nepochopí aká ťažká môže byť cesta k dieťatku. Preto si vždy, keď je naša slečna mrzutá a náročná spomeniem na všetko, čím sme si museli prejsť. A som neuveriteľne vďačná, že ju mám.
Použité fotky sú z dôvodu ochrany maminky a dieťatka ilustračné.
Foto: www.pixabay.com a www.pexels.com
