Úzkosť je súčasťou života ako v dospelom tak i v detskom veku. Za určitých okolností ide o prirodzenú adaptívnu emočnú reakciu na hroziace nebezpečenstvo, za iných však môže narúšať každodenný život a jeho kvalitu. Ak hovoríme o úzkosti u detí, je dôležité vnímať ju v kontexte vývinovej úrovne dieťaťa. Zatiaľ čo v určitých obdobiach je zvýšená úroveň úzkosti normálna, ba priam žiaduca (pre prekonanie ďalšieho vývinového medzníka), v inom veku dieťaťa už môže znamenať maladaptívnu reakciu alebo až poruchu.
Podobne je to aj s takzvanou separačnou úzkosťou, ktorá je typická práve pre detský vek a predstavuje strach z odlúčenia od matky. Kedy je takáto reakcia na mamin odchod ešte prirodzená a normálna a v akom veku už dáva dôvod na obavy?
Prvá separačná úzkosť
V prvom polroku života sú dieťa a matka takmer jedným telom. Odlúčenia sú v bežných prípadoch skôr ojedinelé a krátkodobé. Dieťatko v tomto veku ešte neodlišuje seba od okolitého sveta a najmä nie od matky. Vníma sa ako jej súčasť, svoje a jej telo ako jeden celok. Prvé prejavy separačnej úzkosti v podobe protestu plačom zaznamená väčšina rodičov okolo 7. – 8. mesiaca. Separačná úzkosť sa v tomto veku považuje za normálny prejav, ktorý je súčasťou vývinu dieťaťa a postupne spontánne vymizne.
Problém nastáva, ak sú prejavy úzkosti príliš intenzívne alebo ak tieto reakcie dieťaťa pretrvávajú pridlho. Čím je dieťatko menšie, tým je senzitívnejšie na abnormality. Dlhodobo zvýšená úroveň úzkosti môže vážne narušiť jeho emočný, sociálny a dokonca i kognitívny vývin. Nadmerná úzkosť dieťaťu bráni zapájať sa do každodenných aktivít, do hry, aktívneho skúmania sveta a do učenia.
Úzkosť ako taká je pre dieťa nepríjemnou, v tomto vývinovom období však veľmi dôležitou a dokonca do istej miery žiaducou, emóciou. Keď ju dieťa zvládne, začne sa aktívnejšie orientovať aj na iných ľudí vo svojom okolí. Dovtedy je stredobodom jeho vesmíru matka, ktorá je súčasne základom pocitu bezpečia a istoty.
Separačná úzkostná porucha
Približne vo veku troch rokov, keď je už dieťa samostatnejšie, malo by byť schopné postupného čiastočného odpútania sa od mamy. Preto je tento vek považovaný za vhodný pre nástup dieťaťa do materskej školy. Nastáva totiž obdobie takzvanej sociálnej zrelosti. Väčšina detí je v troch rokoch schopná postupného odlúčenia od matky a pobytu v kolektíve bez pretrvávajúcich príznakov zvýšenej úzkosti. Krátkodobý protest je prirodzený.
Ak však dieťatko reaguje na odlúčenie od matky intenzívnym až hysterickým plačom, strachom, dožadovaním sa matky, prípadne odmietaním aktivít v jej neprítomnosti až inhibovaným správaním, hovoríme v tomto veku už o separačnej úzkostnej poruche. Dieťa spravidla máva strach z iného než z domáceho prostredia i z cudzích ľudí. Úzkosť sa manifestuje v hrách, kresbách, myšlienkach i snoch. Môže mať aj psychosomatické príznaky ako bolesť bruška, hlavy či nevoľnosť.
Ďalším obdobím zvýšenej manifestácie separačnej úzkostnej poruchy u detí býva šiesty rok, ktorý sa spája s nástupom do školy. U niektorých detí sa môže separačná úzkosť rozvinúť aj vo veku 9-10 rokov, kedy sa začínajú objavovať prvé obavy zo straty rodičov (z choroby, zo smrti, z inej katastrofy).
Dieťaťu pomôže, ak položíte pevné základy bezpečia
Pocit bazálnej istoty, t. z. pocit, že svet je bezpečné miesto, si deti vytvárajú v období prvého roku. Tento čas je rozhodujúci pre položenie základov budúceho zdravého psychického vývinu. Dieťatko si buduje svoju primárnu istotu vo vzťahu s matkou alebo s najbližšou opatrujúcou osobou (tzv. materskou osobou). Hovoríme o primárnej vzťahovej väzbe matka – dieťa, ktorá je priamo závislá od správania matky. Ak je mamička vnímavá k potrebám dieťaťa a snaží sa ich napĺňať (príde, keď dieťa plače, nakŕmi ho, prebalí, popestuje…), vznikne bezpečná vzťahová väzba. Dieťatko nadobudne istotu, že matka je tu vždy, keď ju potrebuje. Mamička sa stane jeho bezpečnou základňou. Deti s bezpečnou vzťahovou väzbou potom reagujú na odlúčenie od matky vcelku adaptívne. Normálny je krátkodobý protest a plač pri odchode mamy. Dieťatko je však spravidla možné pomerne rýchlo upokojiť a zaujať hrou. Návrat matky po odlúčení mu spôsobuje radosť.
Čo robiť, ak je dieťa pri odlúčení úzkostné
- Trénujte odlúčenie postupne, predlžujte čas odlúčenia a nechávajte dieťatko s novými ľuďmi (s otcom, so starými rodičmi, s tetou, so strýkom, s učiteľkou v materskej škole).
- Nikdy dieťa neklamte – neodchádzajte tak, aby o tom nevedelo, dodržiavajte čas návratu. Ak sa vytratíte bez jeho vedomia, posilníte jeho neistotu.
- Nepredlžujte zbytočne rozlúčku. Lúčenie je pre dieťa emočne zaťažujúce. Čím skôr odídete, tým skôr sa môže začať vyrovnávať s odlúčením.
- Keď trávite čas s dieťaťom, intenzívne sa mu venujte. Dosýtite tak jeho pomyselnú emocionálnu nádrž, z ktorej môže čerpať v čase odlúčenia. Veľmi dôležitý je najmä čas strávený spoločnou hrou a príjemným fyzickým kontaktom.
- Ak nechávate dieťa na starosti niekomu inému, vždy ho zanechajte pokojné, odpočinuté, nakŕmené a prebalené. Teda tak, aby boli jeho primárne potreby pred vaším odchodom uspokojené.
- Snažte sa, aby rozlúčka prebiehala čo najpokojnejšie. Na dieťa nekričte, nerozčuľujte sa, v žiadnom prípade neplačte a nehovorte dieťaťu, ako vám je ľúto, že musíte odísť. Znásobíte tým jeho úzkosť.
- Po návrate nikdy nezabudnite dieťa objať. Vaše objatie mu bude odmenou za zvládnuté odlúčenie.
Autorka článku je psychologička
