Volám sa Michaela, mam 29 rokov a v podstate si žijem aj celkom pohodový život. Vydávala som sa ako 22 ročná za lásku svojho života a už v čase našej svadby som pod srdcom nosila náš malý poklad. Cele tehotenstvo prebiehalo bez problémov, dokonca som aj otehotnela hneď mesiac po štátniciach. A tak sa začal náš spoločný život plný lásky a radosti.
Timuška sa narodila v termíne, bola nádherné, zdravučké bábätko a aj keď si niekedy rada poplakala, všetko sme zvládli. Rôčky utekali ako voda a pomaly sa blížil čas návratu do klasického rodinno-pracovného života. Bola som úspešná hneď na mojom prvom pohovore, stala sa zo mňa zdravotná sestra v ambulancii. Timuška nastúpila do škôlky a my sme si ďalej žili ten náš spokojný životík…
Až prešli dva rôčky od môjho pracovného nástupu, Timka vyrástla na veľkú 5 ročnú slečnu a ja som čoraz viac začínala počúvať hlášky o tom, kde ma Timuška súrodenca. Dokonca aj ona sama začala mať doma zvedavé otázky, prečo všetci naokolo majú súrodencov a ona je stale sama.
Spolu aj s manželom sme usúdili, že to môžme skúsiť, veď predsa pri Timke sme nemali žiadny problém… A tu sa to všetko začalo. Po trojmesačnom snažení som s radosťou v októbri 2014 zistila, že sa to podarilo a začali sme sa potichúčky tešiť. Naša radosť ale netrvala dlho… Asi po týždni od môjho pozitívneho tehu testu som začala mierne špiniť. S hrôzou som volala svojmu gynekológovi, ktorý ma ale uistil v tom, že niekedy sa to stáva, že v čase menštruacie mamička špini. Bola som na sono objednaná asi o dva týždne a na ten den nikdy nezabudnem… Už do ambulancie som vstupovala s roztrasenými rukami, akoby som niekde v podvedomi tušila, že nás nečaká nič príjemné. Doktor počas vyšetrenia stále mlčal, tváril sa zaujato a nakoniec mi oznámil, že mu je to ľúto, ale v maternici nič nie je a vyzerá to na mimomaternicové
tehotenstvo. V tej chvíli som nevnímala som okolie, v krku mi narástla obrovská hrča a v mysli sa mi točili dookola stale tie iste slova: Je mi to luto, v maternici nie je nič…
Dostala som sa z toho asi po dvoch mesiacoch a povedali sme si, že po Novom roku o ten náš druhy pokladík zabojujeme zas. Otehotnela som po troch cykloch, a tento krát som verila, že to musí vyjsť stoj čo stoj. Moja radosť však opäť netrvala dlho a aj keď tento krát bol pokladík na správnom mieste, rozhodol sa nás asi v 7 týždni opustiť. Smútok, žiaľ a bolesť v mojom srdci ani nemusím opisovať…
Rozhodla som sa na tehotenstvo až tak neupínať, ale uz sa to nedalo, nemyslieť na to, prečo všetky mamičky na okolí tie bruška a male miminká majú a ja nie… Po dôkladnom zvážení s mojim gynekológom sme sa po lete rozhodli tomu pokladíku trosku dopomôcť, chodila som pravidelne každý mesiac na folikulometriu a skúsili sme vajíčka stimulovať. Dohodli sme sa, že ak do troch mesiacov neotehotniem, budeme musieť po príčine pátrať ďalej.
Posledna tretia folikulometria bola pár dni pred Štedrým večerom a dnes Vam dnes píšem aj s mojim druhým pokadíkom v brušku. Menštruácia po Vianociach už naštastie neprišla. Momentálne sme v 25 týždni a aj keď ešte stále nič nie je vyhraté, verím, že naša Karolínka bude určite tieto Vianoce oslavovať spolu s nami.
Chcela by som povzbudiť všetky budúce tehuľky, aby sa nikdy nevzdávali a aby verili, že láska vždy zvíťazí… Všetko má svoj čas…
