Láska namiesto cukríka: Ako predchádzať obezite detí? #1

Láska namiesto cukríka: Ako predchádzať obezite detí? #1

"Kalifornia, šesťdesiate roky. Štvorročné dieťa túžobne zíza na tri cukríky. Chcelo by si ich okamžite rozbaliť a zjesť - ale také jednoduché to nie je. Musí sa rozhodnúť: buď si vezme jeden z cukríkov hneď, alebo počká, a keď dostane súhlas, vezme si hneď dva," opisuje Barbara Sahakian v knižke Sex, Lies & Brain Scans slávny Marshmallow test. Pozor, marshmallow nie je meno profesora, ale názov cukrovinky.

Deti, ktoré sa slávneho experimentu zúčastnili, vedci sledovali aj v priebehu dospievania. Zistili, že predškoláci, ktorí si na odmenu kedysi dokázali počkať, boli o pätnásť rokov neskôr úspešnejší v škole – a tiež menej často trpeli obezitou.

Zjesť či nezjesť, toť otázka…

Schopnosť odolať chuti cukríka, počkať a získať dva, je celkom podobná schopnosti odložiť zábavu, ktorá povedie k okamžitému uspokojeniu, a napríklad si namiesto nej ísť zabehať. V oboch prípadoch rozhodujú rovnaké motivačné mechanizmy: buď preváži túžba získať, čo sa dá, alebo rozumové rozhodnutie, že je potrebné sa prekonať a obetovať pre zisk v budúcnosti.

Môže teda za (nielen detskú) obezitu nedostatočné sebaovládanie? Nie je to celkom tak. Experimentátori totiž pri testoch nemerali, či niektoré deti napríklad nemali hlad. A tiež sa príliš nezaujímali o rodinné zázemie detí.

Ako nespravodlivý je váš svet?

Zaujímavé odhalenie tak prinieslo niekoľko opakovaní experimentu. Pri nich vedci pred testom s cukríkmi deťom napríklad sľúbili pastelky – a ak svoj sľub splnili, deti vydržali na cukríky čakať štyrikrát dlhšie, než pokiaľ sľub porušili a pastelky nepriniesli.

Ukázalo sa, že nejde o obyčajné sebazaprenie. Ak sme sklamaní alebo neveríme svojmu okoliu, možno budeme bez ohľadu na sebakontrolu chcieť okamžitú odmenu. Už v detstve tak môžeme získať pocit, že je svet nespravodlivý a nepredvídateľný, takže je strategickejšie získať, čo sa dá – a to hneď. A bárs sa aj prejedať, než sa pokúsiť získať zdravým životným štýlom dlhodobú výhodu.

Najskôr jedlo, potom práca

Môže teda za nárast detskej obezity nevhodná výchova, kvôli ktorej rozmaznaným deťom chýba vôľa si niečo odoprieť a vinou neistého prostredia rezignujú na budúcnosť? Áno, určitú úlohu v probléme vraj hrá. Ale faktorov je viac.

Po prvé, je ním lenivosť a stravovanie v rodine: „Kedysi ľudia veľa pracovali a potom trochu jedli – zatiaľ čo my najprv veľa jeme a potom možno trochu pracujeme,“ hovorí obezitológ Zlatko Marinov. A deti obzvlášť. Tie sú na tom navyše s jedením dosť zle: neraňajkujú, pretože neraňajkujú ani ich rodičia; namiesto desiaty dostanú peniaze, ktoré investujú do bieleho pečiva, zemiačikov a sladkostí. V jedálni nedojedia obed, no zapijú ho sladkým čajom a s párkom v rožku idú domov, k televízii, počítaču a sladkostiam, vypočítava Marinov.

Klamanie vlastného mozgu

Čiastočne je to preto, že rodičia si na varenie neurobia čas. Zásadnú rolu ale zohráva aj zníženie cien nevhodných potravín, zväčšenie ponúkaných porcií a reklama. „Zvýšený dopyt v dôsledku zníženia cien môže u dospelých vysvetliť až 40 % nárastu BMI od osemdesiatych rokov,“ stojí v jednej z najčastejšie citovaných štúdií.

O vplyve na deti dáta chýbajú – ale nie je dôvod pochybovať o tom, že je podobne zásadný. Opäť nejde len o to, čo dieťa je, ale aj ako. Pri spoločenskej večeri pri stole medzi ľahkou konverzáciou dobre vnímame signály, ktoré telo vysiela do mozgu: trebárs o tom, že už sme sýti. Ak večeriame pri práci alebo pri televízii a sústredíme sa na niečo iné, mozog takéto správy nepripustí do vedomia, takže jesť neprestaneme.

Z www.patalie.sk