Nie je totiž hádka ako hádka a ak sú deti svedkami toho, že ich rodičia spolu nesúhlasia a vedú spolu vášnivú, no zmysluplnú diskusiu, môže im to vo výsledku pomôcť s rozvojom kritického myslenia. Odborníci na problematiku rodinných konfliktov (áno, to existuje) rozlišujú dva druhy hádok: konštruktívnu a deštruktívnu. Nie je prekvapením, že s tými prvými nemajú problém a s tými druhými naopak veľký. Hovoria, že nezáleží na množstve ani intenzite hádok, ale na tom, akým spôsobom prebiehajú. Deti potrebujú pocit bezpečia, a ak ho počas rodičovskej hádky strácajú, je zle. No keď bezpečný priestor v rodine hádka neohrozuje, môže ich dokonca aj obohatiť. Ako to?
Toleranciu, nie cenzúru
Adam Grant je profesorom psychológie na univerzite vo Wharton a autor knihy Originály: Ako nonkonformisti hýbu svetom. Vo svojej eseji pre nedeľnú prílohu The New York Times opísal, ako „správne hádanie“ pomáha deťom samostatne myslieť a umožňuje im rozvíjať kreativitu. Namiesto vykazovania nesúhlasných hlasov preč z miestnosti ich treba učiť debatovať. Účasť pri konštruktívnych konfliktoch môže deťom pomôcť osvojiť si schopnosť tolerancie a pochopiť iný uhol pohľadu na vec bez toho, aby ich to v budúcom živote nutne viedlo k trollingu, nadávaniu, urážkam alebo snahám o cenzúru.
Áno, ľudia sa (niekedy) hádajú
„Väčšina rodičov svoje nezhody pred deťmi tají. Chcú sa prezentovať ako jednotný front a nechcú, aby si deti robili starosti. Keď spolu ale rodičia otvorene nesúhlasia, deti sa naučia samostatnému úsudku. Zistia, že žiadna autorita nemá monopol na pravdu a máločo na svete je čiernobiele. Radšej než k preberaniu názorov druhých sa riadia svojím vlastným úsudkom,“ píše Grant. Odvoláva sa pritom na štúdiu výskumníkov z Rochesterskej a Notre-Damskej univerzity z roku 2009, ktorá si na obdobie troch rokov vzala pod drobnohľad 235 rodín s deťmi vo veku od piatich do siedmich rokov.
Ako konštruktívne nesúhlasiť
Výskumníci požiadali rodičov, aby im podávali hlásenia o tom, ako doma riešia problematické otázky (dokonca ich pri tom nakrúcali a ich hádky potom analyzovali a delili na deštruktívne či konštruktívne). Deti, ktorých rodičia sa hádali konštruktívne, sa cítili emocionálne v bezpečí a vykazovali vyššiu mieru empatie a záujmu o druhých počas celej doby trvania výskumu. Tiež ich takzvané prosociálne správanie, teda napríklad priateľské správanie ku spolužiakom, bolo viac rozvinuté. „Prvýkrát sme našli dôkaz o pozitívnom vplyve manželských konfliktov na detské správanie, namiesto doposiaľ presadzovaného zjednodušeného čierneho nazerania na negatívne odpovede alebo problematické dohadovania,“ píše sa v závere štúdie.
Zdá sa nadovšetko jasné, že ak chceme vychovávať deti, ktoré nemajú iba ťah na bránku, ale aj samostatne myslia a angažujú sa v spoločnosti, musíme ich naučiť, ako konštruktívne vyjadriť svoj nesúhlas s inými.
Daj mi ruku a potom hovor!
Ako obvykle, činy sú predsa len viac ako slová. Preto Grant ponúka aj pár tipov pre efektívne hádanie sa. Hovorí, že rodičia by mali:
- Stavať to ako debatu, nie konflikt,
- Argumentovať, ale aj počúvať,
- Interpretovať pohľad druhej strany s čo možno najväčším rešpektom,
- Priznať si, v ktorých bodoch s kritikou súhlasíte a čo si z nej môžete vziať.
Čo ale, ak deti nazerajú na vaše vecné debaty ako na hádky? „Opýtajte sa ich, podľa čoho by mohli poznať, že sa nehádate? Ako podľa nich vyzerá zdravý nesúhlas?“ Grant ponúka i cestu z patovej situácie. „Keď vám povedia, že chcú, aby ste sa pri tom napríklad držali za ruky, tak im vyhovejte. Akokoľvek čudné sa to v danej chvíli môže javiť,“ uzatvára pán psychológ.
