Stres v ranom detstve a schopnosť rozhodovať sa v dospelosti

Americkí vedci zistili, že ľudia, ktorí sú v ranom detstve vystavení záťaži v podobe nadmerného alebo chronického stresu, majú zvýšené riziko, že budú v dospelosti trpieť niektorou z porúch správania. Neurobiologické mechanizmy zodpovedné za túto súvislosť sú však dosiaľ málo pochopené.

Vedci z Wisconsinskej univerzity v Madisone najskôr vyhodnotili životné podmienky vzorky školopovinných detí a potom túto vzorku sledovali počas desiatich rokov. Deti, ktoré sa nachádzali na opačných koncoch spektra skúmaných javov, v ranej dospelosti pozvali späť do laboratória, kde opätovne vyhodnotili mieru stresu v ich živote. Účastníci následne v experimente zameranom na vyvolanie dojmu zisku alebo straty plnili úlohy pri ktorých boli priebežne vyhotovované fMRI snímky ich mozgu. Testovaný bol ich úsudok, reakcie na záťažové situácie, ako aj rozhodovacie schopnosti.

V experimente sa ukázalo, že osoby, ktoré boli v ranom detstve vystavené nadmernému stresu, vykazovali pri spracovávaní signálov o potenciálnej strate nižšie hodnoty mozgovej aktivity než kontrolná vzorka. V prípade reálnej straty bola, naopak, zistená zvýšená aktivita mozgu. Znamená to, že náznaky hroziacej straty nedokázali vyhodnocovať rovnako efektívne ako kontrolná vzorka a s reálnou stratou sa ťažšie vyrovnávali. Tieto vzory správania bolo možné sledovať ako v laboratórnych podmienkach, tak i v reálnom živote a súviseli len so stresom prežívaným v detstve, nie v dospelosti.

Birn R. M., Roeber B. J., Pollak S. D. 2017. Earlychildhoodstressexposure, rewardpathways, and adultdecisionmaking.

[dropcap type=”1″]A[/dropcap] Mgr. Lucia Papáková, PhD.