Dojčím. Dva roky a päť mesiacov, z toho skoro 10 mesiacov dvoch chlapcov. No začnime od začiatku.
Začalo sa to nevinne, tehotenstvom. Potom nasledovala skupina podpory dojčenia, kde som nechápala, prečo vidím odrazu toľko ženských pŕs a v duchu som si hovorila, že ja toto robiť určite nebudem. Potom nasledoval kurz dojčenia, teória zvládnutá na jednotku. Laicky pochopené aj dojčenie na požiadanie. Páčilo sa mi, že ak budem dojčiť, nemusím mať žiadne fľaše, cumle, krabičky s práškom, vodu, niečo v čom to všetko budem ohrievať. Som totiž gurmán a neviem si predstaviť, že by som jedla napríklad halušky robené z prášku a nie to ešte dávať ako prvé svojím deťom mlieko z prášku. Keď to matka príroda, tak úžasne vymyslela a dala nám mamám možnosť dojčiť…ak chceme.
No a prišla prax, prvé prisatie a prvé trampoty, veď to poznáte. Ameriku som objavila, keď mal Mladý pán okolo ôsmych mesiacov a ja som bola nútená vytiahnuť prsník na prechádzke v šatke. Čuduj sa svete, išlo nám to, on bol spokojný a ja som sa zakryla šatkou, aby nebolo nič vidieť.
Zlom pre moje okolie nastal keď som opäť otehotnela, väčšina mi vravela, že mám okamžite prestať Mladého pána dojčiť, lebo sa to nemá, lebo sa to nesmie, lebo potratím. Gynekológ zhodnotil, že keďže už Mladý pán stojí a má zuby, tak je to nechutné a nemorálne robiť zo seba živý dudel. Ešteže je mi úplne jedno, čo si kto myslí. Svoj život si odžijem len ja a len jeden krát.
A zvládli sme to. Ňuňkové prvé prisatie hneď po pôrode a do 4 hodín aj tandem, zhora veľmi vtipný pohľad, malá a veľká hlava. Odvtedy ma ostych z verejnosti akosi musel prejsť. Dojčili sme sa už v reštaurácii, obchode, na prechádzke, v lese, múzeu, na lavičke, u svorky, dedka, u kamošov. Za tú dobu to bol len pozitívny ohlasi keď s miernym prekvapením, že dojčím – tak dlho, dve deti, deti rôzneho veku a – že vôbec dojčím. Len babka chalaňov si z nás robí srandu, že mám mlieka ako krava Holanďanka, stále netuším prečo.
Ňuňko bol a je obrovský vysávač a jesť by chcel nonstop, to má po oteckovi. Nechápem ako niekto môže byť taký hladný. Minule som na oteckovi robila pokus. Zaujímalo ma, či vydrží prijímať stravu a tekutiny pravidelne každé 3 hodiny, tak ako je odporúčané, niektorými lekármi, mamkám dojčiť. Predstavte si, nezvládol to, smäd dorazil do hodiny a uši mi obhrýzal do dvoch. A na deťoch to testovať ani nechcem, veď pre nich to nie je len potrava a pitie, ale aj blízkosť a láska osoby.
Jediné z čoho mám obavy je estetika mojich prsníkov, keď s dojčením skončím. Už teraz sa niekedy cítim vycucane a mám dojem, že ich mám ako vyschnuté slivky. Týmto tempom budem ľavý prehadzovať za pár rokov cez rameno a pravý budem vytočený nosiť pod pazuchou. Môj muž na to vždy povie : „Kúpime nové!“, čo v preklade jeho reči znamená: „Som na Teba hrdí a vážim si, čo robíš pre naše deti!“
Keď máme zložitejšie obdobia, veď nie každý deň je nedeľa, tak si zaspievam: Minule, už ani neviem kde to bolo, som zase raz … nadojila svoje dieťa, ááá som kočka som kočka som kočka…
Dojčeniu zdar a kapustovým listom pokoj (poznámka: obklady z kapustových listov sú najlepším liekom na zapálené prsníky)!
Autorka: Veronika Dzurinová
