Už keď je žena tehotná, dáva si zvyčajne väčší pozor na seba, na svoju stravu, na to, aby sa jej nič neprihodilo. Je to prirodzené – začína cítiť zodpovednosť nielen za seba, ale aj za dieťa. Tento proces sa prehlbuje po jeho narodení. Takmer každý rodič si želá dať svojmu dieťaťu ten najlepší vklad do života. Dať mu to najlepšie zo seba. Nie vždy sa nám to darí tak, ako by sme si to priali. No v prvom rade na seba nesmieme byť príliš tvrdí. Aj keď existuje veľa kníh, kde sa človek dozvie rady ako vychovávať dieťa, nesmieme zabúdať na to, že každá osobnosť je individuálna a na každého môže platiť niečo iné, pravidlá a rady treba upraviť, prispôsobiť danej osobnosti.
Spokojný rodič, spokojné dieťa
Téma, ktoré je pri výchove dieťaťa najpodstatnejšia, si zaslúži miesto hneď po úvode. Ide o vás samotných, rodičia. Mali by ste sa starať o svoju pohodu. Často môžete počuť, že keď nie je spokojný rodič, nie je spokojné ani dieťa, ani celá rodina. Je to pravda. Predstavte si, že ste už unavená, po práci a príde za vami vaše dieťa a chce sa s vami hrať, vyžaduje pozornosť. Vy ste ale po celom dni bez energie a nemáte silu na dieťa, tak ho zahriaknete. Výsledok? Dieťa sa v tú chvíľu môže cítiť odmietnuté a ak sa situácia niekoľkokrát zopakuje, dieťa rezignuje a pozornosť už nežiada. Už tu môže byť položený základ neschopnosti vyjadriť svoje potreby. Toto je len jeden z možných dôsledkov. Nebojte sa. Sú aj deti s veľmi živým temperamentom, ktorých sa také odmietnutie ani nedotkne. Ak si však neurobíte (obaja rodičia) aspoň pol hodinku denne času len pre seba, ťažko sa vám dobije energia. Nie je potom ľahké vystupovať ako príjemná, upravená matka (ako tá z reklám). Každý musí niekde dobíjať energiu, inak sa nebude cítiť spokojný a to sa bude prejavovať aj navonok.
Preberanie postojov
Ak chcete, aby bolo vaše dieťa spokojné a v dospelosti malo čo najmenej problémov, pozrite sa na seba, na vaše vzťahy. Každé dieťa sa učí mnohými spôsobmi, jedným z nich je učenie napodobňovaním. Opakuje, čo vidí (a počuje). Určite ste si niekoľkokrát v živote povedali, že ste sa zachovali ako vaša matka, otec alebo ste niečo povedali ako oni. Toto je len malý výsek z celkovo utvorenej bytosti. Veľakrát sa dostávame do podobných situácií ako rodičia, preberáme ich hodnoty, postoje (napr. postoj k mužskosti, ženstvu, prístup k práci, k manželstvu). Ak je dieťa vychovávané v rodine, kde nie je kladený dôraz napr. na vzdelanie, ale na rodinu, možno očakávať, že takéto dieťa si v dospelosti čoskoro založí rodinu a nebude motivované študovať vysokú školu. Tento postoj potom bude predávať ďalej svojim deťom. Preto, skúmajte svoje presvedčenia, názory na manželstvo, rodičovstvo, ženy, mužov a pod. Môžete očakávať, že podobné prevezme dieťa od vás. Dávajte si tiež pozor na to, ako pristupujete k sexualite. Táto téma je veľmi citlivá a ak sa hanbíte o sexualite hovoriť alebo opovrhujete druhým pohlavím (napr. na základe zlej skúsenosti), dieťa to všetko nekriticky príjme. Rodičia sú pre neho takmer bohovia, oni všetko vedia a dieťa neskúma, prečo to tak je. Takéto otázky si kladie až v puberte a neskoršom veku. Niektoré postoje však od vás preberie nezmenené.
Dôsledky správania
Ďalšia, do značnej miery kontroverzná téma sa týka trestov. Nájdeme psychológov, ktorí sú zástancovia fyzických trestov, niektorí ich odmietajú. Zásadné však je pochopiť význam trestu – poučenie, pochopenie situácie. Ak dieťa urobí chybu, previní sa, musí pochopiť, za čo je trestané (ideálne, keď sa s ním o tom porozprávate a ono samo pomenuje, čo bolo zle). Môže aj popísať pocity, ktoré svojím konaním druhým spôsobilo. Tak ho učíte empatii. Keď to pochopí, malo by sa snažiť situáciu napraviť. Napríklad, ak dieťa rozbije okno, prispeje z vreckového na opravu (adekvátne k veku, príp. vreckovému dieťaťa). Niekedy nie je možná náprava, rodičia sa tak uchyľujú k trestom ako domáce väzenie, zobratie mobilu atď. Nemalo by ísť však o to, že dieťa za prehrešok za každú cenu potrestáte, ale ide o pochopenie situácie (pochopením by sa už nemala opakovať) a prípadnú nápravu. Týmto výchovným prostriedkom si dieťa uvedomuje dôsledky svojho konania a učí sa uznať chybu a napraviť ju.
Emócie
Nasledujúci vhodný vklad do života dieťaťa sa týka orientácie v emóciách. Ženy sú na tom o niečo lepšie, dokážu emócie ľahšie vyjadrovať. Je to dané výchovou. Avšak muž, ktorý svoje emócie chápe a vie ich pomenovať, nebude zženštilý. Bude chápavejší voči svojmu okoliu a bude lepšie rozumieť sebe samému. To podstatné, čo môžete robiť už od najmenšieho veku je popisovať emócie dieťaťa. Ak sa dieťa hnevá, plače, poviete mu: „Vidím, že plačeš, asi si smutný, že si nedostal tú hračku?“ Alebo ak dieťa maľuje a smeje sa pri tom, môžete túto emóciu pomenovať ako radosť. Rodičia tiež často pocity a emócie detí bagatelizujú (znižujú). Dieťa sa udrie, začne plakať a rodič zareaguje: „Prosím ťa, čo plačeš, to ťa nemôže bolieť. “ Dieťa potom cíti zmätok. Pociťuje bolesť, ale rodič hovorí, že by bolesť cítiť nemalo. Dochádza tak k popretiu pocitov a horšie sa v nich orientuje.
Očakávania rodičov
Veľmi podstatný bod v živote dieťaťa (aj nás všetkých dospelých) sa týka prijatia a hodnoty. Rodičia do nás vkladajú očakávania, ktoré takmer nikdy nie je možné naplniť. Keď tieto očakávania nie sú naplnené, rodič cíti sklamanie a dieťa to vníma. Pripadá si nedostatočné a celý život usiluje o to, aby dostatočné bolo. Samozrejme, nie je možné ustrážiť a napĺňať potreby prijatia dieťaťa neustále. Niekedy sme jednoducho unavení a prehovoríme na dieťa tónom, ktorý určite nevyjadruje lásku. Snažte sa dávať dieťaťu dostatočnú pozornosť. Ak o ňu žiada v čase, kedy to pre vás nie je možné, vysvetlite mu situáciu a sľúbte mu, že si na neho urobíte čas neskôr (sľub dodržte). Dieťa sa zase učí rešpektovať hranice druhých. Nedávajte mu však pocit, že je zlé, len preto, že sa mu niečo nepodarilo alebo nenaplnilo vaše očakávania. Deti nie sú na tomto svete preto, aby napĺňali túžby, želania a očakávania svojich rodičov (ktoré oni sami nedosiahli). Veď väčšina z nás sa nachádza v rovnakej situácii. Zaspomínajte na očakávania vašich rodičov a ako vás ako deti bolelo, keď sa vám nepodarilo vykúzliť na tvári otca či matky úsmev. A môžete tiež premýšľať nad tým, či prácu, ktorú robíte, robíte pretože ju sami chcete alebo idete v stopách rodičov. Koľko veci v živote robíte, pretože sa to tak robí, pretože to tak robili naši rodičia (a ani ste sa nezamysleli nad tým, čo by ste si sami priali). Tento vklad našim deťom dávať nechceme. Bohužiaľ, je to veľakrát ťažké rozpoznať. Človek už aj zabudol na to, čo si sám prial. Ak však dáme našim deťom možnosť voľby a budeme ich prijímať aj v ich nedokonalosti a s chybami (a budete im dávať možnosť chyby naprávať), budú v živote sebavedomejšie, viac si budú vedomí svojej hodnoty a budú si samých seba viac vážiť (vo vzťahoch, na trhu práce a pod.). To sú tie najväčšie vklady do života dieťaťa, aké môžete dať. Nemusíte sa držať žiadnych príručiek. Stačí začať u seba – pracovať na svojej spokojnosti, svojej hodnote, vnímať svoje potreby, emócie (nepotlačovať ich, ale vyjadrovať). Dieťa to od vás odpozoruje. A bude spokojné, pretože jeho rodičia budú spokojní.
Autor článku: Andrea Machálková, psychologička
