Idete do čakárne lekára a počas cesty tam ste si všimli, že je vaše dieťatko nepokojné. Už pri obliekaní sa vás niekoľkokrát pýtalo, či to bude bolieť. Dieťa je v predškolskom veku priamejšie, no ešte nevie presne opísať, ako sa cíti. Viete, že má strach a vy sama ste z celej situácie nervózna, možno ste myšlienkami v práci, kde vás rozčúlil váš šéf. Keď potom vojdete do čakárne a vaše dieťa sa rozplače alebo začne nahnevane kopať do sedačiek, ako sa zachováte? Ako svoje dieťa upokojíte? Rozumiete tomu, čo prežíva? Väčšina rodičov sa snaží o to, aby ich deti boli spokojné. Bohužiaľ, nie vždy sa im to darí. Dôvodov môže byť veľa. Vlastná neistota, zlé skúsenosti v priebehu života alebo nedostatok informácií. Ako teda dosiahnuť, aby sa dieťa nebálo lekárskej prehliadky a bolo pokojnejšie počas celej návštevy lekára?
Kde sú naše hranice? Kedy ešte môžete ovplyvňovať a kedy už nie?
Deti nie sú hlúpe. Platia pre ne rovnaké pravidlá ako pre dospelých, len je ich potrebné inak vysvetľovať, aby im porozumeli.
Prvý dojem je jav, ktorý určite všetci dobre poznajú, no nie vždy si uvedomujú jeho vplyv. To, ako vyzerá ordinácia a čakáreň, či sa sestrička usmieva a ako ten pán lekár s mamou hovorí, nie je v moci rodiča ovplyvniť. Ale má možnosť voľby. Preto si starostlivo vyberajte detského lekára, zájdite na návštevu najprv aj bez dieťaťa. Prvý dojem ovplyvní, ako sa dieťa u lekárov bude cítiť. Každý laik si je určite vedomý toho, že rodičia, teda primárna skupina, majú do 6. rokov dieťaťa hlavný vplyv na to, ako bude k ľuďom či veciam pristupovať, ako bude rôzne situácie prežívať. Nepodceňujme teda prípravu dieťaťa na návštevu lekára. Ušetríme tak nielen jemu, ale aj sebe niekoľko pokojných dní.
Strašiak menom pán v bielom plášti – lekár?
Strach u ľudí vzniká niekoľkými spôsobmi. Nedostatočnou orientáciou v priestore, teda nedostatkom informácií, zlou skúsenosťou a prenosom. Pokiaľ máte nepekný zážitok s lekárom, vaše dieťa to na vás spozná, vycíti to a začne sa báť tiež (dochádza tu k prenosu). Pokiaľ ste si vedomá tohto nedostatku, urobte si pred cestou k lekárovi čas pre seba, zhlboka dýchajte. O svoj strach sa s dieťaťom môžete podeliť a zároveň ho poučiť o odlišnosti ľudí aj skúseností, ktoré nazbierate. Pokiaľ už dieťa má negatívnu skúsenosť, pomôžte mu nájsť možnosti, aby sa zase začalo cítiť lepšie. Napríklad zmenou lekára, ktorého si dieťa samo vyberie. Alebo sa najprv zoznámi s dobrou pani sestričkou a pri ďalšom stretnutí môže prísť na prehliadku či vyšetrenie.
Príprava
Nielen dospelí, ale aj deti sa cítia neisto, ak majú prísť niekam, kde nevedia, čo čakať. Skôr ako pôjdete s dieťaťom k lekárovi, popíšte mu, čo sa v ordinácii bude odohrávať. S deťmi do 6 rokov sa môžete napríklad zahrať na pani lekárku a sestričku. Dieťa si tak vyskúša jednu z rolí, bude mať lepšiu predstavu a dokonca sa tak môže učiť byť empatické. Napríklad spolu budete obväzovať zlomenú ručičku bábike. Staršie deti už mávajú klasický strach zo zubára a rôznych nástrojov. Už nie je potrebné využívať hru na vysvetlenie očakávanej situácie, staršie dieťa už svetu rozumie lepšie, a tak s ním môžeme hovoriť o všetkom, vysvetliť mu povinnosti a strach rozptýliť. Strach z bolesti majú aj dospelí. Tí dokážu situáciu objektívne zhodnotiť. Vedia, že k lekárovi ísť musia a že im pomôže. Ak má dieťa strach, že to bude bolieť, neklamte mu. Stratí tak dôveru nielen vo vás, ale môže prestať dôverovať ľuďom celkovo, ak zažije takýchto sklamaní viac. Ak je bolesť možná, snažte sa ju popísať, dieťa upokojovať, prípadne aj sľúbiť odmenu. Pokiaľ ju už sľúbite, mali by ste ju dodržať.
Informácie nado všetko
Akú moc majú informácie a dobrá príprava si overili a zároveň aj potvrdili študenti medicíny v rámci IFMSA (International Federation of Medical Students Association Česká republika). Títo študenti viedli projekt s názvom Nemocnica pre medvedíkov, kde sa deti vo veku 3 – 6 rokov metódou hry (najprirodzenejšia forma učenia pre deti) zoznamovali s lekárskym prostredím. Cieľom projektu bolo zbaviť deti strachu z lekárov či nemocničného prostredia. Študenti sa zameriavali v prvom rade na komunikáciu (dostatočné informácie, poznatky), potom sa deti s lekárskym prostredím zoznámili, mohli sa dotýkať rôznych predmetov a nakoniec si sami takú malú ordináciu otvorili a vyskúšali si rolu lekárky či sestričky.
Výchovný záver
Dostatočná príprava (informácie, ako to celé bude prebiehať, opis situácie).
Možnosť využiť hry.
Rodič sa nachádza blízko dieťaťa (a opúšťa ho na nevyhnutnú dobu, ideálne je telesný kontakt).
Byť kľudný, vysvetľovať, upokojovať.
Pochvala, odmena.
Vyššie spomenuté body dodržujte úmerne s vekom dieťaťa. Dieťa vo veku nad 6 rokov je už schopné viac pochopiť z konverzácie. Ak sľúbite odmenu, vždy ju splňte. Deti odmeny silnejšie motivujú než dospelých. A vždy pochváľte. Aj keď dieťa bolo bojazlivé, či nebolo také statočné, ako ste očakávali. Nájdite si dôvod, za čo ho pochváliť. Dieťa získa vyššiu sebadôveru v samé seba a nabudúce bude odvážnejšie.
Na záver by som povedala pár slov ku krízovým situáciám. Ako vy, tak aj vaše dieťa sa môže kedykoľvek ocitnúť v nemocnici. Tak, ako sa deti učia napríklad základné hygienické návyky, ako náhle budú dostatočne samostatné, naučte ich, ako sa zachovať v situácii, keď je treba zavolať záchrannú pomoc. Vo chvíli, kedy to bude treba, už bude neskoro. Bude panovať zmätok a dieťa aj vy budete dezorientovaní a plní strachu. Ak nastane situácia, keď sa do nemocnice dostane malé dieťa platí to, čo už bolo povedané. Komunikujte s ním (i formou hry), vysvetlite mu, čo ho tam čaká. Nevymýšľajte si a ak je to možné, buďte s ním. Niekedy nastane situácia, v ktorej je dieťa aj napriek prípravám veľmi úzkostlivé. Ľudia sú rôzni a rozdielne sa prejavuje aj ich schopnosť zvládať nepríjemné chvíle. Vo vyhranených situáciách sa preto nebojte vyhľadať odbornú pomoc, napríklad terapeuta či psychológa.
Autor článku: Andrea Machálková, psychologička, hlavné zameranie manželské poradenstvo a sexuológia
