Tradované vedomosti pokrývajú rozsiahlu oblasť materiálnej a duchovnej ľudovej kultúry. Dotýkajú sa všetkého, s čím sa človek v každodennom živote stretáva. Práce, jedla, odievania, zdobenia predmetov, obradov a zvykov, symbolov, hudby, tanca, rozprávok, povier, či piesní… Folklórom sa zaoberá spoločenská veda folkloristika, ktorá sa svoj predmet záujmu snaží obsiahnuť v celej nesmiernej šírke. Nesústreďuje sa len na veci z minulosti, ale aj na dnešné prejavy kultúry ľudu. Folklór, to sú napríklad aj povery žiakov a študentov, ktoré sa tradujú z ročníka do ročníka, rodinné recepty, ktoré naučíte svoje deti. Sú to aj súčasné svadobné zvyky, alebo vtip, či fáma, ktorá sa neuveriteľne rýchlo šíri „od ucha k uchu“, či príbehy zo života, opakované toľkokrát mnohými rozprávačmi, že existujú v nespočetných variantoch. Pre drvivú väčšinu ľudí však folklór mylne znamená čokoľvek v krojoch, podobných tým, aké sa nosili približne pred sto rokmi. Ľúbivý obraz jednoduchých ľudí zo slovenských dedín, žiaľ, vždy priťahoval pozornosť rôznych „-istov“. Nacionalisti, fašisti a komunisti ho zneužívali na svoje ciele a vyhovovala im zjednodušená predstava folklóru (hlavne tá, kde vypadla časť slova „lore“ – vedomosť). Jedna vec je odfotiť sa do novín s peknou dievčinou v kroji a rečniť o zachovávaní našich tradícií, ale naučil takýto rečník svoje deti napríklad zaspievať ľudovú pieseň zo svojej dediny? Alebo pozná pôvodný význam slova ozembuch?
Tancuj, tancuj, vykrúcaj
Kroje, ľudová hudba, piesne a tance si zneužívanie ani povrchnú zámenu s gýčom nezaslúžia. Tradičná ľudová kultúra je vzácna a skutočne pomáha utvárať našu príslušnosť k miestu, odkiaľ pochádzame, alebo kde žijeme. Spoznávať jej autentickú podobu je čím ďalej ťažšie a ešte ťažšie je zachovať, čo z nej zostalo. Našťastie okrem odborníkov profesionálov je u nás veľká skupina nadšených ľudí, ktorí sa práve učeniu a zachovávaniu ľudových tradícií venujú. Sú to folkloristi, pre ktorých je výtvarný, hudobný, tanečný a slovesný folklór záľubou. Priestor na realizáciu našli v početných folklórnych skupinách a súboroch, ktoré pôsobia na Slovensku. Niektoré už aj viac ako 60 rokov. Ich predstavenia vychádzajú z autentického folklóru, ale keďže sú určené najmä pre divákov a na scénu, vyžadujú si väčšiu, alebo menšiu mieru štylizácie. Sú však najviditeľnejšími a najzanietenejšími zachovávateľmi tradičnej kultúry – a nehovoríme len o dospelých.
Radosť, zornička, vienok, kornička…
Na Slovensku je približne 420 detských folklórnych súborov. Len v Bratislave je ich nad 20. Vymenovať všetky ani nie je možné. Veľa z nich má naraz aj 120 členov, pretože o kvalitné súbory je veľký záujem. Niektoré sú staršie, iné novšie. O vzniku „len“ 16 ročnej Korničky z Trenčína hovorí Jarka Kohútová, jedna z jeho zakladateliek, mimoriadne úspešná v práci s malými spevákmi: „Moja mama je z Trenčianskej Turnej a pochádza z 10 detí. Na našich rodinných oslavách, svadbách, či kršteniach sa veľa spievalo a tancovalo. Rozprávali sa zážitky, čo moji starí rodičia prežívali, keď boli mladí. Ako sa mali a čo robili na svojom veľkom gazdovstve. S otvorenými ústami som ich počúvala a nasávala všetko staré, ale pre mňa zaváňajúce novotou. Učila som sa prekrásne ľudové piesne, spoznávala zvyky počas roka. Už vtedy som sa rozhodla, že aj ja sa budem venovať tradičnej ľudovej kultúre – folklóru a dnes už folklorizmu. A stalo sa!“ V Trenčíne bol v tých časoch len jeden vynikajúci detský folklórny súbor Radosť, ktorý mal množstvo detí a stále ich pribúdalo. Tak sa „hŕstka“ ľudí nadšených pre folklór rozhodla, že založia detský súbor a budú ho robiť tak, ako to cítia oni sami… Tradične, v čo najautentickejšej podobe, ako to len bude možné. Pomenovali ho Kornička, čo znamená dievčenský vrkôčik, zapletený z troch prameňov.
Veľký potlesk
Detské folklórne súbory vytvárajú zázemie, kde deti v bezpečnom prostredí spoznávajú staré hodnoty tradícií. Rozvíjajú talent, presadzujú svoju individualitu a zároveň sa učia prispôsobovať sa kolektívu. Mamička dvoch dcér, ktoré chodili do Zorničky zo Zvolena, jedného z najstarších detských súborov na Slovensku, oceňuje práve to, že sa naučili navzájom si pomáhať. Deti chápu, ak má ich práca vyzerať dobre, musia sa o to snažiť spoločne. Aj keď sa niečo občas nepodarí, diváci sú tolerantní a deti nie sú pod tlakom, že niečo nezvládli, alebo zlyhali. Základom je pozitívna motivácia. Úspech nie je postavený na individuálnych súbojoch a porazení súpera, ako v športe, ale na spoločnom výsledku – radosti z dobrého predstavenia a zaslúženého potlesku.
Deti pokračujú
Deti však nechodia do súboru kvôli hodnotám a tradíciám, či kvôli rozvoju osobnosti. Chodia tam kvôli zábave a kamarátstvam. Pekne to zhrnula 17 ročná Alžbeta Chudá:
„V súbore som videla predovšetkým zábavne strávený čas na tréningoch trikrát do týždňa. Ďalší, celkom dievčenský dôvod bol moment, keď som sa cítila ako hviezda na javisku. Ale až teraz, keď už v detskom súbore nie som, viem, že mi dal toho oveľa viac. Dôležitá vec, ktorá sa zíde po celý život, je schopnosť žiť v kolektíve. Naučila som sa, že ideme každý ako jedinec, ale za spoločným cieľom, preto musíme spolupracovať a držať spolu. Na druhej strane súborový kolektív núti jednotlivca makať na sebe. Ja s mojou sestrou, sme ako puberťáčky mali problém s kamarátkami – raz v škole boli, neskôr nie – stále bolo niečo v najlepšom neporiadku. My sme však mali šťastie v tom, že sme nemali čas utápať sa v žiali, pretože už nás na tréningu čakali iné kamarátky a kamaráti., Trávili sme spolu veľa času a poznali sa naozaj dobre. Koniec-koncov, kde inde sa dieťa dostane na zájazd, ktorý trvá dva týždne a je o neho perfektne postarané. Jediná povinnosť je tancovať, hrať, alebo spievať, keď je v harmonograme naplánované vystúpenie. Dieťa si osvojí aj správne držanie tela, veľa mladých ľudí sa dnes hrbí. Okrem toho sa chlapci naučia pekne správať k dievčatám a namiesto problémov typu: „Pozriem si dnes Farmár hľadá ženu, alebo Búrlivé víno?!“, folkloristov trápi úplne iná vec. Chlapcov, ako pekne vyžehliť detvianske „gety“ (gate) bez maminkinej pomoci a baby, ako si čo najrýchlejšie cez vystupko prezliecť jeden kroj za druhý za necelé tri minúty. Veď je tam tak veľa tých spodničiek! Keď vám dieťa v zápale pubertálneho amoku oznámi, že ho už nebaví učiť sa cudzie jazyky a jednoducho to nechce a nechce, rýchlo si to rozmyslí na prvom zájazde, kde sa skamaráti buď s Američanmi, Chorvátmi, Poliakmi, Španielmi, Talianmi, či s inými zahraničnými súboristami. Vtedy ho nevedomosť zamrzí a snaží sa rukami nohami dohnať všetko, čo v škole zameškal. Viem to z vlastnej skúsenosti. Doteraz si píšem s mexickou kamoškou, s ktorou som sa zoznámila na festivale v Portugalsku. Okrem všetkej tej zábavy, sa dieťa učí zodpovednosti. Keď sa raz s vedúcim dohodneme, že na vystúpenie prídeme, musíme. Inak by sme pokazili vystúpenie a znechutili všetkých, ktorí prišli. Ja, ako dieťa, ktoré začínalo v detskom folklórnom súbore Zornička, a teraz pokračujem vo folklórnom súbore Poľana, si už neviem predstaviť, že by mojím koníčkom bolo niečo iné. A v dobrom kolektíve, na ktorý som mala doposiaľ šťastie, sa to už neberie ako koníček, ale ako nadstavba, bez ktorej by bol život prázdny.“
[dropcap type=“1″]T[/dropcap] Jana Koziaková
[dropcap type=“1″]F[/dropcap] Archív DFS Kornička a Zornička
