Vyštudovali ste právo, úspešne ste sa zamestnali vo svojej profesii a svoj čas dokázali rozdeliť medzi prácu a šport na najvyššej možnej úrovni. Súťažili ste na každej paraolympiáde od roku 2000. Ako ste zvládali takúto náročnú kombináciu?
Keď som študovala, skriptá som nosila so sebou na sústredenia a turnaje, keď som sa zamestnala, skriptá som vymenila za notebook. Keďže som mala zamestnanie, kde som mohla v niektorých prípadoch pracovať z domu, využila som to. Inakšie by to, samozrejme, nešlo, lebo toľko dní dovolenky by som nemala. Mala som menej času na ostatné koníčky, ale pozitívne bolo, že po dlhšom čase v práci som sa tešila na tréning. Naopak, keď som bola dlho na turnaji alebo sústredení, tešila som sa do práce. Čo sa asi tak často nevidí.
Od roku 2000 ste sa zúčastnili na všetkých letných paralympiádach a ako naša reprezentantka v stolnom tenise ste získali kompletnú zbierku medailí. Zlatú zo Sydney 2000, bronzovú z Atén 2004, striebornú z Pekingu 2008 a opäť bronzovú z Londýna 2012. K tomu patria aj mnohé medaily z Majstrovstiev sveta a Európy. Všetky sú mimoriadne vzácne, ale dá sa povedať, ktoré z nich majú pre vás naozaj ŠPECIÁLNU HODNOTU?
Na každú medailu mám iné spomienky, ale vážim si ich všetky rovnako. Môžem však povedať, že prvé víťazstvá boli jednoduchšie ako ich obhajoba.
V súčasnosti však svoj čas venujete najmä výchove svojho dieťatka. Starostlivosť o najmenšieho člena rodiny dáva každej mame priestor na nové zručnosti a znalosti. Mal vám kto poradiť? Je na Slovensku dosť odborníkov a lekárov, ktorí sa venujú ženám ako vy?
Všetky informácie som čerpala od mojich kamarátok, ktoré tiež rodili ako vozíčkarky – či už na Slovensku, alebo kamarátky zo zahraničia. Bohužiaľ, u nás doktori s tehotenstvom vozíčkarok nemajú až na pár výnimiek žiadne skúsenosti, a ani nemocnice nie sú na to pripravené. S otehotnením a samotným tehotenstvom rozdiel oproti „bežným“ ženám nie je, až na samotný pôrod, kedy sa uprednostňuje plánovaná sekcia (cisársky rez). Samozrejme, je rozdiel, či žena nadobudla zdravotný problém počas života alebo ním trpí od narodenia, vtedy sa posudzujú prípady individuálne. Ja som mala do šiesteho mesiaca pokojné tehotenstvo. V treťom mesiaci som bola ako hráčka curlingu na paralympiáde v Soči a v piatom mesiaci služobne v Japonsku. Keď som už prestala cestovať, nastali komplikácie. Odležala som si niekoľko dní v troch rôznych nemocniciach. To bol zážitok a ťažká slovenská realita. Veľakrát vystrašené tváre zdravotníkov – čo so mnou? A potom presviedčanie personálu, že potrebujem mať pri sebe 24 hodín asistenta, čo bol často problém, na ktorý nemocnice neboli pripravené. Bojové podmienky – sprcha, WC, vysoké postele – by som nezvládala ani keby som nemala bruško a nezvládli by to so mnou ani 1–2 sestričky. Ako budúca matka som mala zodpovednosť aj za malé bábätko. Musela som si tiež dávať pozor, aby som nedostala dekubit – preležaninu. Po pôrode som však bola rada, že vzhľadom na situáciu umožnili môjmu partnerovi, aby mohol byť s nami na izbe. Viete si predstaviť ten jediný mužský chrapot medzi toľkými ženami?
