Michal, viete čo je zvláštne? Dokopy ste sa dali u vašej babičky, skúšať ste začali niekde vo vašej pivnici. A teraz, po desiatich rokoch od rozchodu kapely Lucie, ste sa dali dokopy zase u vás doma, na záhrade. A pritom vy ste prvý museli z kapely odísť. To je nejako veľa paradoxov, nemyslíte?
Michal: To viete, to tak býva, kto …., ide prvý. (smiech) Keď ste ticho, do ničoho nevŕtate, nie je vás takmer vidieť, je pokoj. Ale ja som veľmi energický človek. Pravda je, že antipatie v kapele boli v poslednom období už veľmi silné, niekoľkokrát som chcel odísť aj sám. Je to ako v manželstve, ak ľudia spolu zostávajú kvôli sentimentu, v konečnom dôsledku sa to neskončí dobre. To, čo sa udialo, bol prirodzený dôsledok. A je úplne jedno, či som odišiel prvý alebo druhý.
Michalova babička mala v živote kapely významnú úlohu. A vládla prísnou rukou…
Michal: Babička stále žije, bola generál. Teraz má už 93 rokov, tak je taká miernejšia. Mala päť detí, musela byť generál, aby zmysluplne fungovali. Za klavír ma posadila, keď som mal šesť a pol. Keď som nechcel cvičiť, dostával som vareškou po zadku a podobné veci. Vtedy sa mi to nepáčilo, získal som k hudbe absolútny odpor. Skončil som pri športe, študoval som na telovýchovnej fakulte, ale aj odtiaľ som odbiehal k muzike. Tesne pred štátnicami prišla revolúcia a ja som si povedal, že toto nie, idem robiť hudbu a zo školy som odišiel. Teraz môžem povedať, že to bolo dobré rozhodnutie. Asi by sa nič nestalo, keby som ju dokončil, ale zase si hovorím, že keby som z toho času vtedy ukrojil dva mesiace, tak by v kapele potom možno hral niekto iný.
David: Babička je číslo, vždy vravela: Davide, panáka je najlepšie dať si rovno z fľašky.
PBCH: Mne vravela, že PBCH, zápalky tam musíš dať pekne naspäť, zarovnať ich hlavičkami dohora, inak zvlhnú. A chodila ma kontrolovať. Takže, naozaj generál. (smiech)
Ako sa rozhodlo, že spevákom bude David?
Robert: Keď sme zakladali kapelu, behali sme s PBCH, všetci nám dali košom, trvalo to dlho. Davida sme videli na
koncerte Žentouru a páčilo sa nám, ako spieval.
PBCH: No, také korenie koncertu …
David: Stáli sme s Robertom na námestí a on mi vraví, tak spievaj ty. Ok, budem spievať. Ale musel sa hľadať bubeník, pretože spievať od bubnov je nemysliteľné, to sa fyzicky nedá zvládnuť, dve hodiny do nich mlátiť a pritom revať. Tak som povedal Robertovi, nech spieva aj on.
Tlačovku k návratu kapely ste mali 12.12.2012 a potom ešte 8.8. Veľa čísiel, nie?
Michal: My sme sa tak trochu hrali. Máme to radi, sme hraví. A to je podľa mňa plus tejto skupiny, že nás nebaví iba muzika, ale aj veci okolo. Tlačové správy si píšeme sami, teraz pri príprave turné dosť „kecáme“ do scény, vizuálov. Aj do klipov. Ale určite to, čo je medzi nebom a zemou, je stopercenté.
Robert: Čísielká … Keď sa pred rokmi začali diať podobné veci vo Wanastowi Vjecy, ako predtým v Lucie, obišiel som mnoho kartárov a oni sa na osemdesiat percent zhodli. Ale jeden mi povedal, že Lucie sa roztvára ako nožnice, že už nikdy nebudeme spolu. Vidíte, aj takýchto zlých veštcov som stretol.
Čo ste robili po rozpade kapely? Na čo ste v tom období mimoriadne hrdí?
Michal: Ja som si povedal, že prachy na nájomné mám a chcem si plniť aj životné sny. Obišiel som doslova celý svet, skoro rok som cestoval a vznikol z toho dokument pre televíziu, Pandurango sa volá. Spolupracoval som s Petrom Gabrielom, Wyclef Jeanom a Hansom Zimmerom na dvoch celosvetových spotoch pre Amnesty International. Veľký profesionálny zážitok!
David: Na svojich dvoch mladších synov a na toho najstaršieho, že sa prebubnoval až ku mne do kapely.
Robert: Pred desiatimi rokmi som kúpil kaštieľ, chcel som mať vlastné štúdio.
Viete si predstaviť, že by ste sa aj s rodinou presunuli do iného kúta planéty?
Michal: Ale pokojne, na svete je veľa nádherných miest a ja som spoločenský človek. No väzby, ktoré máte z detstva, tie medzi desiatym a dvadsiatym rokom života, sú najsilnejšie. Nikdy viac také nevzniknú. Potom už nemáte čas, máte prácu, deti. Takže áno, ale to moje doma je práve tam, kde mám svoje okolie, väzby. Tiež som si uvedomil, že žijeme v kúte sveta, kde v porovnaní s celou zemeguľou sú najlepšie životné podmienky. A u nás ľudia pritom stále frflú a nadávajú. Väčšina sveta však hladuje, ohrozujú ich komáre, malária, tsunami a mnoho iných vecí.
Všetci ste otcami, najstaršie dieťa má David, syna Adama. Ostatní ste si dali so zakladaním rodiny tak trochu načas, nie?
PBCH: Veľmi rád rozprávam o svojej práci, o hudbe. Aj o rodine sa rád bavím a o všetkom, čo s tým súvisí. Som rodinný typ. Ale nie do médií. Tam tú potrebu nemám. Som šťastný, dcéra má sedem rokov.
Michal: Ja som si to schoval na neskôr, deti majú desať mesiacov a tri a pol roka. A som rád, keby som mal dieťa ako dvadsaťpäťročný, neviem, či by som svoje deti pri tom spôsobe života vôbec aj videl. Okolnosti to zariadili za mňa. S prvým chlapcom som bol šesť mesiacov doma, nemám problém prebaľovať, nosiť, kŕmiť. To sú úplne normálne veci. Moja žena je DJka LUCCA, sme na jednej lodi, opäť hráva, tak sa k tomu musíme spoločne postaviť.
David: Mám tri deti, teda aspoň, čo ja viem, takže minimálne tri.
Skúste sa na seba pozrieť očami svojho dieťaťa. Ako seba vnímate ako otcov? Ste prísni rodičia?
Michal: Tak ja takéto autocenzúry neriešim. (smiech) Nehľadám manuál na dieťa, také niečo neexistuje. K svojim deťom sa snažím pristupovať ako k dospelým bytostiam, rovnocenným partnerom, pretože to tak je. Majú iba menej skúseností.
PBCH: Ja som mäkký, prísny nie som vôbec. Chcem dopriať slobodu aj tomu malému tvorovi. Mám pocit, že ľudia veľmi často deti vychovávajú s tým, že keď sú starší a skúsenejší, musia byť aj múdrejší. Ja sa skôr učím od nich. Nechcem byť ten, čo stále niečo zakazuje. Pamätám si, že som to ako dieťa zažíval sám. Prišiel som s maminkou napríklad do mäsiarstva a pri dverách povedal, že fuj mami, tuto to tak smrdí! A ona, že ticho, to sa tu nesmie hovoriť. (smiech)
David: Pri staršom Adamovi som bol veľmi mladý, nezrelý, stále preč s kapelou. Určite si otcovstvo s tými dvoma mladšími synmi viem užiť viac. Mám viac času. To je jedna vec. Po rozvode sú striedavo s mamou a so mnou. Druhá vec bol komunizmus. Všetko bolo ovplyvnené režimom, komunizmus zasahoval všade. Podľa mňa sa výchova zmenila aj zmenou systému. Ľudia prestali byť takí vystresovaní. Teraz sa učím, ako sa lepšie správať voči okoliu. Možno v niektorých oblastiach života je to drsnejšie, ale deti majú určite viac možností sa učiť.
Robert: Myslím, že som dobrý otec.
Čo vám deti priniesli do života? Čím ho obohatili?
Michal: Čistotu, nevinnosť, priamočiarosť, absolútnu otvorenosť. To je úžasné, bohužiaľ nás spoločnosť naučí práve
tieto veci nepoužívať. Asi by sa nám žilo lepšie, keby sme zostali v tomto deťmi, viac počúvali inštinkty, intuíciu.
PBCH: Ja im závidím napríklad nadšenie učiť sa nové veci, hovorím si, že sa musím niečo od nich priučiť. Moja dcéra ma neustále učí, to je nikdy sa nekončiaci proces. S deťmi je obrovská sranda, treba podporovať to, v čom sú dobré. Nesnažiť sa ich prerábať.
Dáte im po zadku?
David: Tak, zopárkrát som sa tomu nevyhol. Keď sa deje niečo, čo je pre nich životu nebezpečné, použijem aj túto metódu. Myslím však, že by som to spočítal na prstoch jednej ruky. Skôr si dávame zábavné fyzické tresty. Máme rôzne, od jednoduchých cvikov, po drepy a kliky. Sú to dvaja chalani, divosi. Je napísané, že otcova palica nesmie pri výchove uschnúť. (smiech)
Počúvajú vaše deti vaše pesničky?
David: Najstarší Adam určite, on s nami aj hrá. Bude za bicími aj počas turné.
Michal: Oni sú ešte malí, ale žena hrávala, aj keď bola tehotná. V Bratislave, keď hrala s Paulom van Dykom, bola v treťom mesiaci.
Robert, nikdy ste neboli prototypom usadeného chlapíka. Manželku Zuzanu ste si našli na Slovensku, máte spolu sedemročnú Améliu. Čo bolo tým podnetom, že ste si povedali, tak táto a žiadna iná?
Robert: Jedného dňa som pocítil, že som ako hmyz. Ten absolútny magnetizmus medzi motýľom a kvetinou. Ten, keď sa spustí, tak motýľ nemá mozog ani nič. Priletí a prisaje sa. Tak je to. Ako ste sa pýtali na tie čísielká, veštenie a duchovno. Mám zážitok z Thajska, boli sme tam s kapelou Lucie. Chodil som po pláži s detektorom kovov a hľadal som poklady. Píp, píp a minca. Potom opäť. Zrazu ku mne prišiel Ind. Potom mi ukázal, že tu a ja som tam išiel a bola tam minca. On potom našiel mincu bez detektora a začal mi hovoriť, že je jogybába, či nechcem vyveštiť budúcnosť. Ukecal ma, nebudem to rozprávať všetko, pretože to bolo naozaj šialené, čo tam predvádzal za čary. Hovoril o mojej minulosti a trafil sa. A potom mi povedal, že v roku 2000 budem mať svadbu a za manželku si zoberiem cudzinku. Hovoril som si, že svadba ok, už ako dieťa som si hovoril, že ak sa niekedy ožením, tak až v roku 2000, ale inak blbosť. Čo si vezmem Talianku, Nemku? Čo s ňou budem robiť? Pre mňa neprípustná záležitosť. A splnilo sa to. Len mi nikdy nenapadlo, že to bude od susedov.
Držíte svoje deti mimo sveta šoubiznisu?
David: Adam hrá s nami, takže to je jasné. Mladších synov nikam netlačím, ale ani ich neskrývam.
Robert: Ja som zistil, že mi šoubiznis už tak neprekáža. Amélia hrala so svojou mamou v klipe. Ani ja ju neskrývam. Sme niekde s kapelou, ona tam pribehne a už dáva rozhovor do televízie. To sa deje, pretože ju to baví.
Vraciate sa v dobe, kedy technika neskutočne pokročila. Kedysi sa za vrchol považovalo premietanie na plátno, teraz sú to efekty od výmyslu sveta. Ste s tým stotožnení?
Michal: Dovolím si tvrdiť, že to bude turné na európskej, ak nie svetovej úrovni. Rok a pol všetko pripravujeme, vizualizácie, scény. To tu ešte nikto neurobil. Už je predaných stopäťdesiattisíc lístkov. Máme partnerov, vďaka ktorým môžeme pripraviť takú veľkolepú scénu. Jedna firma nám napríklad dala tony železa, iná poskytla hydrauliku a podobne.
A vaše rodiny?
PBCH: Sú s tým zmierené.
David: Prepáč, mám skúšku. Idem na koncert, nemôžeš ísť so mnou.
Desať rokov ste boli od seba. Čo bolo impulzom, že ste sa dali opäť dokopy?
PBCH: Ono to nebolo hneď. Cestičky sme hľadali roky. Občas prebehol telefonát. Postupne sme sa približovali. Vo finále sme mali kamaráta, ktorý nás všetkých obehol. Pamätám si, ako hovoril, že: PBCH, to je o komunikácii. Keď sa o tom začnete baviť a navzájom sa rešpektovať, tak to musí predsa fungovať. Asi sme si to všetci vzali k srdcu. Teraz je to podľa mňa lepšie, ako kedykoľvek predtým.
Robert: Myslím, že to hlavné je túžba po sláve, peniazoch a po moci. (smiech)
Nemáte z niečoho obavu?
David: Teraz nás urieknete. Keď si niečo zlé pripustíme, stane sa to. Strach je to najhoršie.
PBCH: Občas máme trému, ale v skutočnosti sa nemáme čoho báť.
Na čo sa najviac tešíte?
Michal: Na ľudí, na tú energiu. Dav neznášam, ale keď je pozitívne naladený, je to veľmi emotívne. Je úžasné, keď s kamarátmi zahráte skladbu a tisíc alebo paťnásťtisíc ľudí vás nasleduje. Ten energetický ping pong sa nedá opísať, to sa musí prežiť.
PBCH: Tešíme sa na hranie. Keď sme boli včera na koncerte Depeche Mode, tak zrazu som tam chcel byť. Interakcia je úžasná vec.
David: Včera na tom koncerte ľudia tak krásne spievali, ladilo to. Čím idete ďalej na východ, tým viac cítite muzikálnosť. Teším sa, keď si ľudia zaspevajú s nami. Nie že by som nechcel spievať, ale že to potiahnu s nami. Že ľuďom niečo dáme a oni nám to vrátia.
[dropcap type=“1″]F[/dropcap] Ondřej Pýcha, autor titulnej fotografie
[dropcap type=“1″]T[/dropcap] Oľga Viestová
