Keď sa povie prvý vzdor, väčšine z nás sa v predstavách objaví dieťa hádžuce sa v obchodnom dome na zem po tom, ako mu mamička odmietla kúpiť vytúženú sladkosť. Nazvime ho Jurko. Tento scenár sa zvykne vyvíjať tromi spôsobmi…
… Matka ustojí Jurkov hnev i skúmavé pohľady okoloidúcich a sladkosť nekúpi. Jurko si odnáša bolestnú, ale zdravú skúsenosť. Za prejav negatívnych emócií nebude potrestaný, ale vzdorovité správanie nepovedie vždy k očakávaným výsledkom.
… Matka podľahne a v záujme upokojenia situácie sladkosť kúpi. Jurko odchádza spokojný, ale jeho vzdorovité správanie sa posilní. Za nekontrolované prejavy hnevu bol odmenený sladkosťou a v budúcnosti si bude svoje požiadavky pravdepodobne vydobýjať podobným spôsobom.
… Matka je odhodlaná sladkosť nekúpiť, ale situáciu sa rozhodne riešiť radikálnejšie. Jurko dostane po zadku a z obchodného domu je nasilu odvlečený. Vzdorovité správanie, ale aj emočný prejav sa stretli s trestom. Jurko odchádza zahanbený a naučí sa, že prejavovať negatívne emócie je nežiaduce. Jeho vôľa bola zlomená.
Z príbehu je zrejmé, že prvá reakcia matky je z hľadiska ďalšieho zdravého vývinu dieťaťa najefektívnejšia. Každý z nás ale vie, že mnohokrát je najjednoduchšie urobiť to, čo chce dieťa a situáciu rýchlo upokojiť.
Žiaden rodič to vo výchove nedokáže vždy a na sto percent. Dôležité však je pochopiť detské trucovanie a naučiť sa ho zvládať tak, aby sa zmiernilo alebo aspoň zostalo v prirodzených hraniciach.
Odkiaľ sa berie detský vzdor?
Rodičia bývajú zúfalí, keď sa ich roztomilý chlapček začne meniť na hlučného nerváka a z krásnej princezničky je zo dňa na deň malá hysterka. Treba si však uvedomiť, že toto obdobie je v rámci detského vývinu absolútne prirodzené, dokonca žiaduce. Znepokojenie je naopak na mieste, ak sa u dieťaťa obdobie trucovania neobjaví.
Takzvané obdobie prvého vzdoru sa objavuje u väčšiny detí niekedy medzi druhým a štvrtým rokom. Vekové ohraničenie ako i trvanie je veľmi individuálne. Trucovať môže rovnako 15-mesačné i štvorročné dieťa.
Detský vzdor je súčasťou dôležitého vývinového obdobia. Batoľa sa vtedy začína separovať od rodičov a uvedomovať si svoje vlastné ja. Vzdor je prejavom jeho prirodzenej snahy testovať svoj vplyv na svet a budovať si vlastnú autonómiu. Snaha o sebapresadenie dieťaťa prirodzene naráža na hranice a limity, ktoré mu kladú dospelí. Vzniká frustrácia, ktorú batoľa ešte nie je pripravené zvládnuť v rámci očakávaní okolia. Výsledkom sú často intenzívne emočné reakcie sprevádzané agresívnym a trucovitým správaním.
Ako zvládnuť vývinové obdobie vzdoru
Hlavnou úlohou tohto obdobia vo vývine dieťaťa je vybudovanie pocitu vlastnej autonómie. Autonómia znamená nielen sebauvedomenie (uvedomenie si svojho ja a jeho odlišnosti od okolia), ale aj nadobudnutie pocitu istoty, že negatívne emócie sú prirodzené a ich prejavy nepovedú k citovým katastrofám, napríklad k telesnému trestu alebo k odmietnutiu matkou. Úspešné zvládnutie tohto obdobia predstavuje dôležitý vývinový medzník a súčasne odrazový mostík pre ďalšie vývinové úlohy. Kľúčovú rolu v tomto smere zohrávajú práve rodičia alebo iné osoby, ktoré sa o dieťa pravidelne starajú – jeho najbližšie sociálne okolie.
Dieťa v tomto období potrebuje od rodičov predovšetkým pevné výchovné vedenie, vzorové správanie a povzbudenie. Potrebuje byť uisťované vo svojom odhodlaní samostatne skúmať svet bez úzkostného obmedzovania a nadmerného ochraňovania, avšak s primeranými hranicami. Rodičia by mali byť tí, ktorí dieťaťu dodajú odvahu, ale zároveň ho udržia v medziach bezpečia a akceptovateľnosti. Sú v tomto období i najdôležitejším modelom správania. Ukazujú dieťaťu ako zaobchádzať s vecami a emóciami a ono sa od nich učí opakovaním a nápodobou. Preto, ak sa rodičia často hnevajú a bývajú agresívni, prvky takéhoto správania sa prirodzene zakoreňujú aj v dieťati.
Rovnako dôležité je však nelámať vôľu dieťaťa tvrdo a násilne. Ak sa dieťa v tomto období stretáva kvôli svojim zlostným prejavom s častým karhaním, ponižovaním až odmietaním, zakorení sa v ňom pocit hanby a neistoty.
Ako predchádzať vzdoru a ako ho zvládať
Nesporne najťažšou úlohou rodiča v tomto období je zvládnuť každodenné menšie či väčšie „boje“ s trucovitým dieťaťom, ktoré je v záujme sebauplatnenia odhodlané odmietnuť i obľúbenú sladkosť. Iba preto, aby si otestovalo svoj dosah na situáciu.
Jeden univerzálny kľúč na každé dieťa, prirodzene, neexistuje. Niektoré z nasledujúcich stratégií by vám však mohli pomôcť vzplanutiu vzdoru predchádzať alebo ho aspoň zmierniť.
- Múdro si vyberajte, kedy budete s dieťaťom bojovať
Skutočne nemá zmysel zapliesť sa s malým trucovníkom do zbytočných, malicherných hádok. Ak mu dáte celý rožok a on zje len polovicu, je naozaj dôležité nútiť ho nechať prázdny tanier? Nechceme tým povedať, že by ste mali dieťaťu ustupovať. Skôr ide o to, využiť svoju mentálnu prevahu a vopred si zvážiť, či sa idete púšťať do boja. Pretože, ak začnete, už by ste nemali ustúpiť.
- Citlivo sledujte reakcie dieťaťa
Väčšina záchvatov vzdoru sa dá odpozorovať ešte skôr, ako naplno prepuknú. Ak sa naučíte zachytiť prvotné príznaky spúšťajúcej sa búrky, dokážete ju oveľa jednoduchšie odvrátiť. Nie tým, že dieťaťu ustúpite. Skúste napríklad odvrátiť jeho pozornosť iným smerom. Ponúknite mu zaujímavý podnet, pri ktorom zabudne na svoj pôvodný zámer – trucovať. Alebo využite silu spoločného smiechu. Skúste dieťa napríklad začať štekliť alebo ho rozosmejte iným, jemu blízkym spôsobom.
- Využite svoju komunikačnú prevahu
Túto techniku uplatníte skôr u starších batoliat, ktoré bývajú v období vzdoru veľmi citlivé na obmedzovanie zákazmi. Slovíčko „Nie“ alebo „Nemôžeš“ u nich môže okamžite vyvolať emočnú búrku. Za pokus stojí nahradiť priame odmietnutie inými slovami, ale sledovať pritom svoj cieľ. Napríklad „Cukrík si dáme spolu po večeri ako dezert.“ Účinné býva aj využitie fiktívnej voľby: „Chceš sa ísť osprchovať teraz alebo o desať minút?“ Dieťaťu tým dávame pocit, že má na výber, ale v skutočnosti uplatňujeme svoj zámer.
- Ignorujte
Ignorácia je pravdepodobne najpopulárnejšou výchovnou metódou pre zvládnutie detského vzdoru. Ignorovaním dieťa učíme, že jeho správanie je neúčinné. Dôležité je ignorovať dieťa dôsledne, čo znamená zdržať sa akýchkoľvek reakcií. Aj ignorácia však musí mať svoje hranice. Za žiadnych okolností neignorujeme správanie, ktorým dieťa ničí veci, ubližuje sebe alebo niekomu inému. Vtedy je potrebné zakročiť.
- Reagujte pokojne, ale rázne
Ak usúdite, že vzdorovité správanie dieťaťa si vyžaduje vašu reakciu, snažte sa zachovať pokoj. Váš hnev len znásobí hnev dieťaťa. V prvom kroku dieťa dôrazným hlasom upozornite alebo mu predneste svoju požiadavku. Vaše vyjadrenie by malo byť čo možno najstručnejšie, napríklad „Prestaň!“ Dlhé vysvetľovanie nemá zmysel. Ak je upozornenie neúčinné, pristúpte k fyzickému obmedzeniu dieťaťa. Pevne dieťa chyťte za obe ruky, čím mu zabránite pokračovať v činnosti. Nadviažte s ním očný kontakt a zopakujte svoju požiadavku. Ak je to potrebné, držte dieťa, kým sa neupokojí.
- Objímte dieťa
Objatie môže nadväzovať na predchádzajúcu techniku, ale možno ho využívať aj samostatne v situáciách najintenzívnejších emočných výbuchov. Deti niekedy pretlak emócií vyslovene nezvládajú. Môžete vidieť dieťa, ako sa v záchvate trasie, niektoré až hyperventilujú. Vtedy je na mieste skúsiť dieťa upokojiť objatím. Pevne a sebaisto ho zovrite v náručí, odolávajte pritom jeho odporu a snažte sa ho aj slovne upokojiť. Objímajte láskavo a sebaisto. Prvotný odpor sa zvyčajne spočiatku vystupňuje, nejaký čas trvá a potom ustúpi. Dieťa sa uvoľní a odovzdá sa vášmu objatiu.
Autorka článku je psychologička
