Ako zvládli pôrod ostatné…

Pôrod je jedna z najvýnimočnejších chvíľ v živote každej ženy. Nikto žene už z pamäti nevymaže zážitok plný fyzického utrpenia, ale aj emotívneho vyvrcholenia. Budeme radi, ak sa s týmto nádherným, aj keď výsostne intímnym, momentom s nami podelíte. Rovnako, ako to urobili naše tri čitateľky.

Iveta, 27 rokov, prekladateľka

Manžel môj pôrod odpískal

Môj manžel je detailista. Precízne robí absolútne všetko. Ako účtovník, ako amatérsky futbalový rozhodca i ako nastávajúci otecko. Chodil so mnou na ultrazvuk, preštudoval si všetky dostupné informácie o tehotenstve a s veľkým odhodlaním sa pripravoval na svoj prvý pôrod v živote. Všetko bolo dohodnuté a prebiehalo podľa plánu, do termínu ostával ešte týždeň. Manžel sa preto rozhodol pískať zápas okresnej ligy, vraj posledný v sezóne. Namietla som síce, že naše malé princíp termínového kalendára ešte nechápe, ale upokojoval ma, že má všetko pod kontrolou. Aby som sa vraj nebála, dcéra uzrie svetlo sveta určite až nasledujúci víkend. No príroda má vlastný rytmus, nie je taká presná ako môj muž. Asi pol hodiny po jeho odchode som vytušila, že dcéra už čakať nemieni. Našťastie som mala naporúdzi dosť príbuzných, ktorý ma dopravili do nemocnice. Išlo to rýchlejšie, než som si myslela. Ako naschvál. Žiadne 24-hodinové utrpenie, predýchavanie nekonečných kontrakcií a predlhý pôrod. Dcéra sa spokojná mrvila v perinke už o dve hodiny a jej tatkovi to nikto nestihol oznámiť, pretože on si na zápasy zásadne nebral mobil, aby ho nikto nerušil, a ja som si vôbec netušila, v ktorej dedine či mestečku pobehuje po štadióne. Nikdy si potom neodpustil, že čas príchodu našej prvorodenej odpískal kdesi na futbalovom trávniku. Ale zároveň som ho podozrievala, že je aj trochu urazený. Nie preto, že som ja na neho s výnimočným zážitkom nepočkala, ale že dcéra nedodržala termín a preto tak celkom po ňom nebude.

shutterstock_183386210 - kópia

Anita, 31 rokov, realitná maklérka

Cítila som sa ako v bláznivom panoptiku

Možno ma priateľka chcela len upokojiť, aby som sa neobávala pôrodu a núteného pobytu v nemocnici. Ale vykreslila mi vlastné zážitky s takým nadšením a optimizmom, že som sa začala pomaly aj tešiť. Bývali sme s manželom v malej garsónke, nebolo dosť miesta pre dvoch dospelých, nieto pre dieťa a kopu jeho vecičiek, nemocničná izba s dvoma posteľami sa mi javila ako hotový luxus. Keď nadišiel deň D, všetko sa začalo normálne. Dostavili sa kontrakcie, zavolali sme taxík a o hodinu som už s taškou v ruke poslušne cupitala za energickou sestričkou do izby s piatimi posteľami. Vraj provizórne riešenie, časť oddelenia práve maľovali. To bola len prvá lastovička, signál, že všetko bude úplne inak. A bolo. Na pôrodnej sále som sa ocitla vedľa temperamentnej počernej tridsiatničky. Toľko nadávok vyrapotaných za štvrť hodiny som v živote nepočula. Nariekala, ignorovala príkazy lekára, ale keď jej malé zaplakalo prvý raz, teatrálne utrpenie sa zmenilo na hysterické pokriky šťastnej matky. Ja som rodila potichučky, priam som sa hanbila čo len hlasnejšie pípnuť, skoro na mňa zabudli.Ešteže sa môj syn predral na svet rovnako nenápadne, potichu a bez problémov. Keď ma doviezli do izby, na susednej posteli ležala, ako inak, moja známa z pôrodnej sály. Neustále sa sťažovala, volala sestričky a do večera stihla ohovoriť pol rozvetvenej rodiny. Dúfala som, že na druhý deň bude lepšie. Ale nebolo. Našu zostavu posilnila zrelšia pani, ktorá porodila dieťa za pomoci svojho staršieho syna doma v kúpeľni, hoci vraj vôbec netušila, že je tehotná. Tvárila sa, že tomu nemôže stále uveriť, telefonovala sesternici, aby išla kúpiť plienky a pár dupačiek a stále dokola opisovala svoj kúpeľňový zážitok aj so všetkými detailmi. Behala po izbe ako srnka a my ostatné, čo sme nerodili tak doslova spontánne, ale si odtrpeli povinný nástrih a najmä zašívanie, sme jej ticho závideli. Iba sme sa vždy opatrne došuchtali do kúpeľne a späť a na chodbe narážali do odstavených vedier s farbami i do maliarov, ktorí sa tu celé dni tmolili. A keď mojej susede prišla hrmotná návšteva už po druhýkrát a sestrička mi neskôr doniesla na dojčenie omylom cudzie dieťa, bola som šťastná, že sa môj pobyt v tomto panoptiku čoskoro skončí. A strašne som sa tešila na náš malý bytík. Žiadny stres, naopak pohoda, ktorú určite nenaruší ani občasný plač môjho synčeka.

Oľga, 37 rokov, výtvarníčka

Moje veľké straty i nálezy

Neviem, či existuje nevyhnutne rovnováha na tomto svete, podľa ktorej ak niečo získate, musíte čosi stratiť a naopak. No mne sa to udialo. Moje tehotenstvo sprevádzalo rodinné nešťastie. Mladšej sestre diagnostikovali pár rokov predtým rakovinu krčka maternice. Absolvovala operáciu i liečbu, zdalo sa, že problém je zažehnaný. No po čase vyšetrenie odhalilo i metastázy v pečeni. Recidíva mala vážnejší priebeh, liečba nezaberala. Sestra sa nám strácala pred očami. Vtedy som zistila, že som tehotná. Po štvrtýkrát. Pravdupovediac, nerátala som s ďalším prírastkom, aj pri poslednom som mala rizikové tehotenstvo, polovicu z neho som preležala v nemocnici. No vzdať sa dieťaťa som v tejto chvíli jednoducho nemohla. Akosi to nešlo. Keď som bola v siedmom mesiaci, moja sestra zomrela. Už ani neviem, ako sme to všetci prežili, navzájom sa ratovali, ja rodičov, oni mňa a rovnako muž a deti. Všetok stres a smútok mali dohru v nemocnici. Začiatkom deviateho mesiaca som začala krvácať, lekári sa preto rozhodli okamžite pre cisársky rez. Aj keď musela naša malá Evička stráviť pár týždňov v inkubátore, dnes je v úplnom poriadku. A ja tiež. Keď ju pozorujem, nachádzam podobnosť s mojou sestrou, ktorá bola odo mňa o dvanásť rokov mladšia, preto sa mi vryla do pamäti aj ako batoľa. Vidím jej oči, tvar úst i spôsob smiechu. A možno si to len namýšľam. Ale pomáha mi to.

[dropcap type=”1″]T[/dropcap] Alžbeta Slováková