„Postretlo ma to v rovnakom veku, ako kedysi môjho otca, keď s mamou čakali môjho staršieho brata. Mesiac predtým, ako sa nám s manželkou Adrikou narodil syn Šimon, som oslávil tridsiateôsme narodeniny. To je podľa mňa veľmi zvláštna paralela,“ hovorí Juraj Kemka. Za zaujímavé považuje aj to, že viacerí ich blízki priatelia sa v tom istom období, s rozdielom dvoch-troch mesiacov, stali rodičmi. A hoci mnohí rovesníci mali deti skôr, Juraj je presvedčený, že nič nezmeškal.
Najväčšia premiéra
Správa o vytúženom bábätku zastihla manželov Kemkovcov v čase, keď režisér Ondro Spišák obsadzoval postavy do hry Majster a Margarétka v nitrianskom divadle. Už vtedy bolo jasné, že dátum premiéry sa zhoduje s termínom pôrodu prvého Jurajovho potomka – pripadol na koniec septembra. A tak si herec v divadle určil podmienku: úlohu príjme, iba ak sa v nej bude môcť alternovať s niekotrým z kolegov. „Od začiatku septembra sme však boli ako na ihlách, pretože na jednej z prehliadok nám odrazu povedali, že dieťa sa narodí už na začiatku septembra. Chodil som síce ďalej na skúšky do divadla, ale hlavou som bol úplne inde. Stále som myslel iba na to, kedy už pôjdem domov,“ spomína Juraj.
[pull_quote_center]Mesiac predtým, ako sa nám s manželkou Adrikou narodil syn Šimon, som oslávil tridsiate ôsme narodeniny. A aj viacerí naši blízki priatelia sa v tom istom období, s rozdielom dvoch-troch mesiacov, stali rodičmi.[/pull_quote_center]
Bizarná nedeľa
Prichádzali aj ďalšie pracovné ponuky, no Juraj všetky odmietal, aby mohol byť v správnom čase na správnom mieste. Bábätko sa ale na svet stále nepýtalo. „A tak som na 29. septembera 2013 pracovnú ponuku prijal.“ Herečka Michaela Čobejová a režisérka Marta Ferencová nakrúcali internetový seriál, v ktorom mal Juraj hrať postavu manžela. „Ráno sme od siedmej nakrúcali, cez obed som odviezol manželku na kontrolu do Kochovej nemocnice v Bratislave s tým, že poobede sa vrátim na pľac. V nemocnici sme sa ale dozvedeli, že chlapček má štyri kilogramy, že už netreba čakať, naopak, pôrod musia urýchliť,“ opisuje náhly zvrat situácie Juraj. Manželku teda nechal v pôrodnici a rýchlo sa vrátil na nakrúcanie. „Hral som Miškinho manžela, ležal som s ňou v posteli a ona mi hovorí: Juraj, tak tvoja manželka rodí, a ty si v posteli s cudzou ženou? Sú tu síce kamery, dobre, ale nie je to bizarné?“ A bolo. Šimon prišiel na svet v onú nedeľu popoludní.
Muži a pôrodné bolesti
V pôrodnici sa už v tom čase diali veci. Adrike pichli injekciu vyvolávajúcu pôrod, ale až taký rýchly priebeh udalostí nikto nečakal. Jurajovi začali od manželky chodiť esemesky. „Vedel som, že je zúfalá, nástup pôrodných bolestí bol vraj okamžitý. Ale už sme to museli nakrútiť. A to mi ešte vyšli v ústrety, zatemnili okná a nemusel som sa vrátiť na nočné nakrúcanie,“ spomína s úsmevom. Do pôrodnice dobehol v hodine dvanástej, manželku práve brali do sály. „Keď som videl Adričku, ako ide po chodbe zohnutá od bolesti, pýtal som sa pôrodníka, aké sú to bolesti, či by ich dokázal popísať? Povedal: Je to, ako keď vy máte v bruchu kŕče, ale že šialené, a vynásobte to stovkou. Také má bolesti,“ spomína novopečený otec.
„No to je vlasatééé!“
Juraj vhupol do pôrodnej sály, nedostal ani plášť, ešte šťastie, že mal práve oblečenú zelenkavú košeľu, vďaka čomu perfektne zapadol do tímu lekárov – tiež v zelenom. „Mal som určené miesto, kde mám stáť. Delil som sa oň s anesteziológom, veľmi milým a vtipným pánom. To bolo príjemné, lebo atmosféru bolo treba odľahčiť. Mal som velikánsky zážitok. Díval som sa na to všetko pri Adričkinej hlave. Stískal som jej ruku, ale teda zvládla to statočne!“
Pôrodník zvolal: No to je vlasatééé! Anesteziológ zas: Točte si to! „Pôvodne som nechcel, ale vytiahol som z vrecka telefón, urobil zo dva zábery a s odstupom času sme radi, že si môžeme pripomenúť tie emotívne okamihy.“
[pull_quote_center]„Juraj, tak tvoja manželka rodí, a ty si v posteli s cudzou ženou? Sú tu síce kamery, dobre, ale nie je to bizarné?“, spýtala sa Michaela Čuobejová, s ktorou som nakrúcal.[/pull_quote_center]
Šimon neplakal
Vo filmoch často ockovia čakajú na chodbe, a keď už začne dieťa plakať, všetci sú šťastní, že je na svete. Juraj čakal podobný priebeh, no Šimon bol úplne tichúčko. „Položili ho Adričke na bruško, bolo to krásne a veľmi dojímavé. Pozerali sa navzájom do očí. Potom prestrihli pupočnú šnúru a dali mi ho do rúk, aby sme ho išli umyť a merať. Strčili mu do úst akúsi rúrku, tak to som sa hneď zaujímal, čo mu robia? A vtedy už začal plakať,“ spomína Juraj. „Myslím, že Šimon nás poznal po hlase, preto pri nás neplakal. Máme vo zvyku, že keď príde Juraj večer domov z divadla veľa sa rozprávame,“ vysvetľuje Adriana. „Preto aj prvé týždne doma ležal na posteli medzi nami, my sme sa rozprávali a on pokojne zaspal.“
Juraj v deň pôrodu zostal v nemocnici s manželkou a synom do rána. „Väčšina mužov ide piť, ale ja by som od nich nedokázal odísť. Celú noc sme oka nezažmúrili, takí sme mali adrenalín,“ hovorí Juraj a Adriana dodáva: „Bola som veľmi vyčerpaná, len som ležala a Juraj sa staral o Šimona. Stále ho držal, hladkal, nepustili sme ho z rúk. Pozerali sme sa na neho, užívali sme si ho. Ak môže zostať muž v pôrodnici so ženou pri pôrode aj po ňom, každému to odporúčame.“
[pull_quote_center]Pôrodník zvolal: No to je vlasatééé! Anesteziológ zas: Točte si to! „Pôvodne som nechcel, ale vytiahol som z vrecka telefón, urobil zo dva zábery a s odstupom času sme radi, že si môžeme pripomenúť tie emotívne okamihy.[/pull_quote_center]
Veľkí cestovatelia
Manželia Kemkovci radi cestujú. Kedykoľvek sa vychytia, kúpia si letenku a idú do sveta. „Hovorili sme si, že s príchodom bábätka sa nebudeme nejako zvlášť prispôsobovať. Keď budeme cítiť, že chceme odcestovať, malého niekomu na týždeň šupneme, veď máme veľkú rodinu,“ zhodujú sa Kemkovci v pôvodných úvahách. Všetko je ale inak. „Boli sme so Šimonom sotva pár hodín a zrazu sme si nevedeli predstaviť ani chvíľku bez neho. Je tu a je našou neoddeliteľnou súčasťou,“ hovorí Adriana. Našťastie, Jurajova švagriná, ktorú si vopred na stráženie dohodli, brala plány novopečených rodičov o odkladaní bábätka od začiatku s nadhľadom. „Teraz si už nevieme predstaviť, že by sme ho na týždeň niekomu nechali. Tešíme sa na to, ako tie naše výlety budeme prežívať spolu. Celý svet cestuje s malými deťmi,“ dopĺňa Juraj.
Vyznanie
Nakoniec ešte Jurajovo krásne otcovské vyznanie. „Páčil sa mi hneď najviac na svete. Rovnako mu odstávalo pravé ucho ako mne. Máme bokombrady – otec, ja, a aj Šimon sa s nimi narodil. Nakupovanie detských vecí je úžasné. Byť otcom je fantastický pocit. Neviem, či sa dá porovnať s nejakým iným pocitom. Myslím, že je to najväčšia vec v živote.“
[dropcap type=“1″]F[/dropcap]Milan Illík, autor titulnej fotografie
[dropcap type=“1″]T[/dropcap] Oľga Belešová
