[pull_quote_center]Moje deti odrodili sestričky[/pull_quote_center]
Veronika, 29 rokov, učiteľka
Bola to skutočne zhoda náhod, ale obe moje deti sa narodili za pomoci zdravotných sestier. A to som v oboch prípadoch rodila vo veľkej pôrodnici, kde sa to doktormi v bielych plášťoch len tak hemžilo. Pri staršom synovi sa mi podarilo do nemocnice doraziť o polnoci. Klasika – odtiekla mi plodová voda, prišla sanitka a o druhej som už ležala v erárnej košeli na lôžku, kde som si to odvzdychala až do šiestej ráno. Bola nedeľa, všetci ešte spali, iba ja som cítila, že moje dieťa sa pýta na svet, ale nechcela som robiť rozruch. Ako prvorodička som si nebola celkom istá. Vtom prišla zrelá, trochu ufrflaná, sestrička. Keď však zistila, že skoro vidno hlavičku, okamžite zmenila komunikáciu. „Len pokoj, mamička, pokoj, o chvíľu to bude.“ A bolo. Malý sa dral na svet takou rýchlosťou, že ma ledva stihla nastrihnúť a po pár nádychoch a dvoch potlačeniach držala môjho syna na rukách. Lekárka, ktorá vzápätí vošla, už iba skonštatovala, že je všetko v poriadku, pomohla von placente a potom ma dvadsať minút zašívala. Pri druhom pôrode som už bola väčšia suverénka. Na kliniku som prišla presne na termín, odhodlaná porodiť ešte v ten deň. A scenár sa zopakoval. S výnimkou času. Bolo práve pol tretej poobede, pauzy medzi kontrakciami sa už citeľne skracovali, keď ma prišiel na sálu pozrieť starší lekár. Vraj kapacita medzi gynekológmi, sám pán profesor. Pozrel, pokýval hlavou, povedal, že som otvorená asi tak na päť centimetrov, takže mám ešte čas, a odišiel. Pýtam sa sestričky, čo to presne znamená, koľko ešte budem musieť čakať. „Tak asi pol hodiny,“ odpovedala. Vedela som, že je niekde chyba. Tak dlho by som svoje dieťa ťažko udržala tam, kde strávilo celých deväť mesiacov. „Ale ja už rodím,“ skríkla som. Keď sestrička zdvihla nočnú košeľu, len mocne zavolala na doktora a potom už duchaprítomne zvládala úlohu babice. Kým lekár dobehol, bola moja dcéra takmer celá vonku. Tak neviem, či som mala šťastie na sestričky alebo šťastie vôbec. Veď mám dve krásne zdravé deti.
[pull_quote_center]Videla som, ako prichádza na svet moja vnučka[/pull_quote_center]
Hanka, 48 rokov, úradníčka
Nikdy by som neverila, že raz budem priamo v pôrodnej sále sledovať príchod mojej prvorodenej vnučky na svet. Moja dcéra odišla robiť au pair do Anglicka. A ako to už býva, zoznámila sa tam s mladým Američanom, s ktorým po svadbe odletela do Dallasu. Ani keď mi oznámila, že čaká dieťatko, som ešte netušila, že o pár mesiacov absolvujem dlhý let cez oceán a ocitnem sa v meste zo známeho seriálu. Dorazila som práve včas. O tri dni nás zať viezol na súkromnú kliniku. Všetko bolo perfektne pripravené. Odviedli nás hneď do izby, kde bola posteľ s impozantným monitorom, veľká vaňa, kúpeľňa a prenosný vozík i vanička pre dieťatko. Všetko sa dialo v jedinej miestnosti, kde asistovala len jedna zdravotná sestra a dcérina gynekologička. Žiadny zhon, nebyť zdravotníckeho zriadenia, pripadala by som si ako na rodinnom stretnutí. Dcéra požiadala o epidurálku, aby necítila kontrakcie. Keď som ju videla, ako pokojne leží na posteli bez známok bolesti a stresu a sleduje cez mobil internet, pochopila som ten obrovský rozdiel medzi mojou a súčasnou generáciou. A zároveň som bola šťastná, že moje dieťa nemusí trpieť. Blížiaci sa pôrod prezrádzali len údaje na monitore, samotný prebehol priam úžasne. Dcéra nemala, našťastie, žiadne komplikácie, malá Sára prišla na svet v priebehu dvadsiatich minút a všetko sa odohralo veľmi pokojne, priam elegantne, bez dramatických momentov. Len nás bolo zrazu v miestnosti o jedného viac. O malé ružové bábätko s tváričkou, v ktorej som nachádzala podobnosť so všetkými deťmi v našej rodine. Veď je to predsa moja vlastná vnučka. Stála som tam, dívala sa na ten mrviaci sa zázrak i na dojatú dcéru a novopečeného otecka a po tvári mi tiekli slzy. Moja dcéra má dcéru. Kruh môjho života sa krásne uzavrel.
[pull_quote_center]Na toho lekára nikdy nezabudnem[/pull_quote_center]
Tamara, 39 rokov, redaktorka
Byť mamou som sa veľmi neponáhľala, po škole som dostala ponuku na zahraničnú stáž, tak som ju využila, a napokon som zostala až dvanásť rokov. A keď som sa vrátila, počet možných ašpirantov na ocka sa poriadne zredukoval. Pomaly som prestala dúfať, že budem mať vlastné dieťa, keď som po krátkej známosti s kolegom otehotnela. Nádejný otecko však podobné plány nezdieľal, tak som zostala sama. Bruško pomaly rástlo a ja som sa v polovici tehotenstva ocitla pre menšie komplikácie v ordinácii jedného gynekológa. Na prvý pohľad som si o ňom neurobila valnú mienku. Vysoký, strašne chudý a trochu neohrabaný muž v okuliaroch, ale hlavne nedôveryhodne mladý. Spočiatku som pochybovala, či sa také lekárske ucho pár rokov po absolvovaní štúdia dokáže postarať o zrelšiu a navyše rizikovú rodičku. Mýlila som sa. A ešte ako! Ten doktor bol stelesnením trpezlivosti. Komunikoval so mnou veľmi empaticky, na všetko dôležité okolo môjho zdravotného stavu i pocitov sa pýtal a čo som potrebovala vedieť, mi vysvetlil. Práve vďaka nemu som tehotenstvo v pohode zvládla, bola som pokojnejšia, obavy z pôrodu som si nepripúšťala. Môj doktor bol na klinike, aj keď som tam dorazila s plnou cestovnou taškou. Ako sľúbil. A opäť pokojný a vľúdny ma prišiel viackrát skontrolovať a asistoval, samozrejme, aj pri pôrode. Za štyri hodiny bola moja malá na svete. Okrem intenzívnych kontrakcií v priebehu poslednej hodiny to vlastne ani nebolelo. V eufórii zo šťastia, že držím vlastnú dcéru na rukách, som sa ešte môjho lekára spýtala, aké meno sa mu najviac páči. „Asi Sofia“, odpovedal. „Tak sa volala moja mama.“ Nemusel hovoriť viac, pochopila som, že ju už stratil. Nikdy na tohto lekára, vekom mladého, ale ľudsky vyzretého človeka, nezabudnem. A na jeho citlivý prístup k pacientkam si spomeniem, aj keď sa dívam na svoj najväčší poklad, dnes už dvojročnú Sofinku.
[dropcap type=“1″]T[/dropcap] Alžbeta Slováková
